ODPORÚČAM ! Debilita je začarovaný kruh 02.01.2013 | Dominik Orfánus Kouč Vladimír Synek vysvetľuje, prečo je v manažmente a politike veľa psychopatov Provokatér a rebel. Tvrdí, že hovorí manažérom a politikom do očí nepríjemné pravdy. A očividne ho to baví. Svoju rebéliu stavia na výskumoch, etymológii a výhode, že je koučom a poradcom, a neráta sa k manažérskej a už vôbec nie k politickej kaste. A pozornosť, ktorú svojimi výrokmi vzbudzuje, si aj patrične užíva. O najnovšom výskume spoločnosti Corporate Consulting Group hovorí jej riaditeľ Vladimír Synek ako o zrkadle slovenským a českým mocenským elitám. Vlani ste tvrdili, že bude ešte dlho trvať, kým sa Slovensko dostane k demokracii. Priblížili sme sa jej odvtedy? Jedno z najpoužívanejších tlačidiel na svete je to, ktorým sa zatvárajú dvere vo výťahu. V najmodernejších výťahoch stále je, avšak drôty z neho nikam nevedú. Všetko ovláda automat a úlohou tohto tlačidla je iba vyvolať ilúziu, že riadime a máme veci pod kontrolou. Myslím si, že dnešná demokracia je len taký gombík, ktorý síce občas stláčame, ale drôty z neho nikam nevedú. A čo je horšie, odstrihol ich občan. Prečo je občan taký „odstrihnutý“ od riadenia štátu? Koho vám to pripomína? Niekoho, kto nechápe vyššie etické pojmy. Niekoho, kto je tvrdohlavý, chýba mu kritický nadhľad a má zvýšené sebavedomie. Niekoho, kto má narušenú logickú pamäť a nahrádza ju dobrou mechanickou pamäťou, a preto naučené frázy a citáty opakuje bezmyšlienkovite, často v nevhodných súvislostiach. Ide o niekoho, kto zlyháva pri zvládaní nových situácií, kto nedokáže odlíšiť podstatné od nepodstatného, pochopiť vzťahy medzi vecami a pochopiť argumenty a protiargumenty. Dostávam rôzne odpovede – naša spoločnosť, manažéri, politici. Je pravda, že uvedené charakteristiky sú učebnicovou definíciou ľahkej mentálnej retardácie, ktorej sa hovorí debilita. Tento názov údajne nie je politicky korektný, čo na jeho obsahu nič nemení. Myslím si, že môžeme smelo hovoriť o retardizácii spoločnosti, aj keď pojem debilizácia sa mi páči viac. Proces debilizácie však našťastie neznamená debilitu. Ako sa ľudia nechali zdebilizovať? Debilizácia spočíva v nepochopení skutočných – najmä emocionálnych – potrieb človeka ako tvora sociálneho a nielen tvrdo racionálneho. Na Slovensku máme pekné príslovie: Javorové koryto, dubové bahry, keď ma nechceš pomilovať, tak ma nerozbabri. A presne to robia naše všemocné vlády, mocní. Nasľubujú, (málo)mocných rozbabrú, nesplnia a nechajú tak. Nenaplnená túžba však necháva jazvy na duši. Je základom neuróz a negatívnych duševných stavov a často sa premieňa na nenávisť, závisť a nedôveru. Veľmi efektívnym nástrojom je v tejto súvislosti slovo sociálny, ktoré dokáže veľmi veľa sľúbiť, ale takmer nič splniť. Je to fastfoodové slovo bez nutričnej hodnoty. Nad týmto prázdnym slovom sa treba zamyslieť a dať si pozor na tých, ktorí ho často používajú. Ak dnes dovolíme politikom hovoriť to, čo chceme počuť, tak zajtra budú určite robiť to, čo nechceme vidieť. Skúste byť konkrétnejší. Všimnime si, čo sa dnes deje v zdravotníctve a v školstve. Príčinou povstania učiteľov a lekárov nebola racionálna veta, že chcú peniaze, ale emocionálna veta, že keď všetko, čo je pre nich dôležité, v tomto štáte nedostávajú, tak nech aspoň majú peniaze. Obe tvrdenia sa končia slovom peniaze, tie samotné ale riešením nie sú. Dokážu problém len odtisnúť do ďalšieho volebného obdobia, ale všetko odtisnuté sa neskôr vráti s ešte väčšou naliehavosťou. Nie je náhoda, že povstali práve učitelia a lekári. Sú to skupiny, z ktorých takmer sto percent sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Preto tvrdím, že ide o povstanie vzdelanosti, ktorá je na súčasnú situáciu vnímavejšia a dokáže rýchlejšie reagovať. Majú toho plné zuby. Takže tieto protestujúce skupiny sú debilizované aj naďalej. Celá táto debilizácia má jediný cieľ: udržanie moci. Čím jednoduchšia je masa, tým lepšie je ovládateľná. Zmyslom davu nie je niečo riešiť, ale napodobňovať. To, že sú politici závislí a odkázaní na moc, nie je nič nové. Moc zasahuje v mozgu to isté centrum ako droga – je to takzvané centrum odmeny, ktoré spúšťa drogovú závislosť. Máš chuť na čokoládu, dáš si čokoládu a spustí sa ti pocit slasti. Ale dá sa to oklamať chemicky, cez drogy – je to zmluva s diablom. Berieš drogu, aby si pociťoval slasť, ale od určitého okamihu ju musíš brať, aby si nepociťoval bolesť. Nevyvoláva slasť, ale jej neprítomnosť vyvoláva bolesť. Moc má tú istú schopnosť. Do určitého okamihu robí veľmi dobre, ale potom ju človek musí mať, aby mu nebolo zle. Vznikla teda závislosť. Preto sa hovorí, že najväčšie umenie je umenie odísť. Viac obrázkov z rozhovoru v galérii Ako táto závislosť súvisí s psychopatiou? Môže a nemusí súvisieť. Britský politik a psychológ David Owen hovorí v súvislosti s mocou aj o syndróme mocenskej pýchy – hybris syndróme. Je to moc, ktorá má znaky panovačnosti, ponižovania, egocentrizmu, neukojiteľnej pýchy. Tento syndróm diagnostikoval napríklad u Margaret Thatcherovej, Tonyho Blaira či Georgea Busha juniora. Čo, samozrejme, neznamená, že všetci ľudia v mocenských elitách trpia závislosťou od moci alebo mocenskou pýchou. No treba zdôrazniť, že priestor, kde je moc, predstavuje pre určitú skupinu ľudí jediný životný cieľ a zmysel života. Tou sú psychopati. Netvrdím, že všetci ľudia, ktorí túžia po moci, sú psychopati. Ale faktom je, že všetci psychopati túžia po moci. A z našich politikov? Bez vyšetrenia by bolo nefér ich menovať. Ale určiť niektoré prejavy by dokázal každý. Je to ten špecifický a nedefinovateľný pocit, že s daným človekom niečo nie je v poriadku. Základom je rozdiel v tom, čo hovorí a ako koná. Rozdiel slov a činov je jedným z typických znakov. Ale to je už diagnóza do blázinca. Vládnu nám teda v našich firmách a v štáte psychopati? Psychopatia nie je choroba a nepatrí do blázinca. Je to porucha osobnosti. Psychopatia sa vyznačuje najmä absenciou výčitiek svedomia, pričom títo ľudia vedia, že robia niečo zlé, ale ani to s nimi nehne. Ďalším znakom je neschopnosť empatie, teda vciťovania sa do druhých ľudí. Sú dve skupiny – jedna sú úplní psychopati, ktorí nemajú problém rozrezať manželku motorovou pílou. Tých treba zatvoriť. A potom sú neúplní, hovorí sa im tiež sociálne úspešní psychopati, a tí si nasadia masku príčetnosti a idú do mocenských elít –či už ide o politiku alebo o korporácie. Tvrdíte to na základe vášho prieskumu? Pracovali sme so vzorkou 5 580 riadiacich pracovníkov z komerčnej sféry a štátnej správy na Slovensku a v Česku. Ukázalo sa, že z tejto vzorky má vyše osemnásť percent výrazne zníženú schopnosť empatie a výčitiek svedomia. Pokiaľ skúmame aj iné vlastnosti, indikujúce možnú psychopatiu, tak sa dostávame k číslu päť percent, čo je päťnásobok oproti bežnej populácii. Opakujem, že ide len o indikatívny výskum, presné určenie diagnózy by si vyžadovalo kompletné vyšetrenie takzvaným Harerovým dotazníkom. To je však v súvislosti s mocenskými elitami takmer nemožné. Môj subjektívny názor je, že tento výsledok je správny a desivý. Podľa viacerých prieskumov sú títo ľudia vynikajúci manipulátori a na prvý pohľad sa správajú veľmi kamarátsky. Áno, sú nadpriemerne inteligentní, navyše sú geniálni herci. Ľudia majú v hlave takzvané somatické markery – keď nájdu na cudzom stole list a prečítajú si ho, tak ich svrbí svedomie. Vedia, že spravili čosi zlé. Psychopati tento somatický marker nemajú – vedia, že urobili niečo zlé, ale ani to s nimi nehne. Táto kombinácia z nich robí asi to najnebezpečnejšie, čo poznám. Je to liečiteľné? Nie je. Najnovšie prieskumy ukazujú, že psychopatia je dokonca viac životná stratégia ako porucha osobnosti. Je to parazitická životná stratégia. Takíto ľudia nič nedávajú, iba vyciciavajú. A z hľadiska vývoja ľudstva sa ukázalo, že kmene, kde bolo v jadre viac psychopatov, boli omnoho úspešnejšie ako tie, ktoré ich medzi sebou nemali. Psychopati neváhali vymlátiť hocaký iný kmeň. V skupinovom boji boli teda úspešnejší a pohlcovali nepsychopatické kmene. Psychopatia sa stala evolučnou výhodou a je aj geneticky podmienená. A prežilo to až do dnešných čias. Takže takíto ľudia môžu vlastne vyhovovať skupine či firme. Politici a niektorí manažéri majú syndróm, ktorému hovorím HIP – hlúposť iniciovaná pozíciou. Ak sa spojí viacej ľudí so syndrómom HIP, vzniká syndróm HS – hlúposť skupinová. S tou sa stretávame pri topmanažmentoch firiem alebo v politických zoskupeniach. Prejavuje sa najmä ilúziou nezraniteľnosti a neomylnosti, schopnosťou vysvetliť chybné rozhodnutia v prospech skupiny, názorovou konformitou, ilúziou jednomyseľnosti či myšlienkovou autocenzúrou. Výsledkom je neschopnosť hľadať skutočne správne riešenia, schopnosť prehliadať rozsah negatívnych vplyvov vlastných rozhodnutí a realizačná nepripravenosť. Tým sa kruh debilizácie uzatvára. Jednoducho to, čo vidíme okolo seba, naozaj nie je náhoda. Môžu takéto psychopatické znaky vysvetľovať klamstvá, korupciu, klientelizmus a kradnutie politikov? Oni jednoducho vedia, že robia zle, ale necítia výčitky svedomia. Existuje morálna asymetria, ktorá súvisí s mocou. Len čo sa človek dostane k moci legálnou cestou, začne byť veľmi otupený ku akejkoľvek kritike a spätnej väzbe zdola. Mocní sú k svojim morálnym priestupkom oveľa benevolentnejší ako k priestupkom (málo)mocných – plebsu. A rovnako je to pri (málo)mocných – tí sú k svojim morálnym priestupkom omnoho tvrdší ako k morálnym priestupkom mocných. Mocní si berú, čo chcú, nie preto, že si myslia, že ich za to nik nepotrestá, ale preto, že si myslia, že na to majú právo. A (málo)mocní si neberú skoro nič nie preto, že nesmú, ale hlavne preto, že si myslia, že na to nemajú vôbec právo. Tak sa morálna asymetria udržiava podvedome z oboch strán. No korupcia je prakticky rovnako prítomná v oboch vrstvách. Korupcia existuje vďaka peňažnému systému. Politici sú obchodníci s dvomi komoditami – s mocou a nenávisťou. A po moci je na trhu veľký dopyt. Problém je, že predávajú niečo, čo nie je ich. Moc patrí občanovi, ktorý ju politikovi iba požičal. Veľmi by mi prekážalo, keby som niekomu požičal auto a on ho rozpredával na súčiastky. Ale občanovi to asi neprekáža. Politici sa k moci dostanú v slobodných voľbách. Tomu, že sa z nich vykľujú takmer psychopati, asi nevieme predchádzať. Treba zdôrazniť, že skutočne slobodné voľby by mali takýmto ľuďom zabrániť prístup k moci. Na vlastnenie a ovládanie pištole potrebujete zbrojný pas a psychologický posudok. Je zvláštne, že na ovládanie osudov iných ľudí nie je potrebné nič. Pritom rozsah škôd, ktoré človek pri moci dokáže napáchať, je nepredstaviteľný. Politické voľby nie sú v skutočnosti slobodné. Ide síce o slobodné rozhodnutie, ale z obmedzenej ponuky, ktorú nám, navyše, pripraví niekto druhý. Predstavte si, že prídete do predajne s obuvou, potrebujete pevne čižmy, ale niekto vám ponúka len dva páry šľapiek. Vy sa môžete rozhodnúť, ktoré šľapky chcete, ale čižmy nedostanete. To určite nie je slobodné rozhodnutie. A nezabudnime, že ak by mohli voľby niečo zmeniť, už by boli zrušené. Neviem, či ste slovo šľapky použili čisto náhodne. Aká by mala byť ponuka, ak nie z politických strán a politikov? Nech si politické strany ďalej existujú. Tak ako krúžok šikovných rúk alebo milovníkov netopierov. Ale bol by som rád, keby o mojej prítomnosti a budúcnosti rozhodovali tímy odborníkov, a nie netopierích a politických nominantov. Prečo vôbec ľudia všetky neduhy politikov a politiky tolerujú? Keď líška v Ezopovej bájke nevie dočiahnuť na hrozno, po ktorom veľmi túži, tak povie: Aj tak je kyslé! Znížila si tak pocit zlyhania a úzkosti a je jej dobre. A preto občan hovorí, na čo sa o niečo pokúšať, aj tak sa nič nezmení a že by to mohlo byť aj horšie. Hovorí sa tomu racionalizácia a je výsledkom procesu kognitívnej disonancie. Nebezpečné je, že racionalizácia nemá s pravdou nič spoločné. Jej cieľom je len čo najrýchlejšie znížiť pocit úzkosti. Morálnu asymetriu tak podvedome udržiavajú mocní aj (málo)mocní. Neprekáža mi, že medzi našimi všemocnými sú slepí a tunelujúci krtkovia, ale to, že z nich robíme orlov. Nie je jednoduchšie učiť ľudí emocionálnej inteligencii už v školách, aby vedeli psychopatov a spol. rozoznať a utiecť? Stále nerozumiem, prečo sa na celom svete učia v prvom rade matematika, fyzika či jazyk. Štruktúra predmetov je všade rovnaká. Prečo sa neučí tancovanie, hra na hudobnom nástroji, umenie písať, kresliť. Prečo dávame do popredia racionálne prvky vzdelania pred tými emocionálnymi? Pretože tým zvýšime našu produktivitu. Ale kto povedal, že máme zvyšovať produktivitu? Pojem trvalo udržateľného rastu je jeden veľký sen. Nezmysel. Zvyšovaním produktivity sme dosiahli, že 70 percent ľudí má jazvy na duši. Myslím, že človek by radšej žil v prostredí, kde má menej peňazí, ale nemal by rany na duši ako v prostredí, kde má množstvo peňazí, ale dušu má na franforce. Sociologické prieskumy dokázali, že neexistuje korelácia medzi šťastím a peniazmi. Ale existuje korelácia medzi výškou príjmu a nešťastím. Jasné, keď triem biedu, tak mám pocit zrúteného sveta, ale od určitej hranice mi pribúdanie peňazí už nezvyšuje pocit šťastia. Človeku nejde o to, aby mal veľa, ale ide mu o to, aby mal viac ako druhý. Vec statusu. Keď všetci budú zarábať milión eur mesačne, nebude nikto šťastný, lebo nemá viac ako ten druhý. Motivácia je vecou emócií, nie peňazí. A sme naspäť pri peniazoch. No tých sa nezbavíme, sú zatiaľ najefektívnejší nástroj výmeny, aký máme. V roku 1836 sa narodil tvor, ktorý odvtedy blúdi po svete a robí škodu. Volá sa homo economicus. Všetky výskumy ukázali, že človek nie je tvor, ktorý sa správa na základe racia. Spúšťačom nášho rozhodovania a správania sú vždy emócie. Nepochopenie tejto skutočnosti môže vyvolať ilúziu politickej korektnosti, je však biologicky nekorektné. A kto ide proti prírode, viac škodí, ako pomáha.
Posted on: Sat, 21 Sep 2013 21:18:15 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015