Okrem toho uhorskí vojaci stavali tábor priamo pred zrakmi nepriateľa, ktorý starostlivo sledoval každý ich pohyb. Naši boli naproti tomu dobre ukrytí v lesoch na druhej strane rieky, takže ako počet, tak pohyb našich jednotiek ostal utajený. Uhorskí velitelia nestavali ani stráže a hliadky pozdĺž rieky – veď ich „Pán bol s nimi“ – dokonca ani sa nepresvedčili, či sa rieka nedá prebrodiť. Večer 10. apríla jeden utečenec varoval Bela IV., že Batuňa chystá útok. Kráľ dal posilniť stráže na moste a Tartari naozaj v noci zaútočili na most a zatlačili uhorské strážne jednotky. K mostu dorazil kráľov brat vojvodca Koloman a arcibiskup Ugolín so svojimi jednotkami a podarilo sa im Tartarov vytlačiť späť. Nato zosilnili stráže a vrátili sa do tábora. Medzi väčšinou uhorskej šľachty zavládla dobrá a optimistická nálada, no nebola opodstatnená. Koloman a Ugolín však udržiavali svoje jednotky v bojovej pohotovosti. Nový útok našich cez most viedol sám Batuňa, bol to však iba krycí manéver a mal za úlohu odviesť pozornosť od manévru, ktorý spočíval v tom, že ľavé krídlo našich pod vedením Subudaja a pravé krídlo pod vedením Šejbana povyše a poniže mosta prejdú cez brody a obkľúčia tábor. Vojsko Tartarie neustále ostreľovalo šípmi uhorské, ktoré tento tlak nevydržalo a vojaci ustúpili. No vtedy už cez rieky prešli naše hlavné sily určené na obchvat. Najskôr sformovali svojich bojovníkov vojvodca Koloman, majster Johanitov Jakub a arcibiskup Ugolín a podnikli výpad z tábora. Vtedy však už bolo neskoro a boli zatlačení nazad. V uhorskom tábore prepukol zmätok a panika. Tábor bol neustále ostreľovaný šípmi a priestor pritesný na to, aby mohli rozvinúť bojový šík, na aký boli západoeurópski rytieri zvyknutí. Koloman, Ugolín a Jakub sa pokúsili o posledný zúfalý výpad, v ktorom majster Johanitov padol a obaja ďalší velitelia boli zranení, takže vojsko sa opäť stiahlo do tábora. A toto rozhodlo o výsledku bitky. Tartarské vojsko krúžilo na rýchlych koňoch okolo uhorského kresťanského tábora a vrhali naň horiace fakle a ohnivé šípy. Tí, ktorí nedokázali ujsť z tábora boli pobití, a tí, ktorým sa podarilo z tábora utiecť väčšinou tiež. Takto skončilo „hrdinské“ kresťanské vojsko, ktoré poľahky zabíjalo civilné obyvateľstvo na križiackych výpravách, ale zoči-voči skúsenejšiemu protivníkovi nemalo žiadnu šancu. Tartari uvoľnili priechody a vyčerpané a v chaose utekajúce skupinky uhorských vojakov dobíjali, alebo ich jednoducho zatlačili do močiarov aj s ich ťažkými brneniami. Uhorský kráľ mal veľké šťastie, pretože v chaose utiekol aj s malým oddielom na opačnú stranu, čo nikto nepredpokladal. S družinou prerazil líniu na severozápade a cez Gemer došiel do Nitry. V Nitre si pribral ďalších bojovníkov a pokračoval k Fridrichovi do Rakúska, ktorý sa zachoval naozaj kresťansky. Bez škrupúľ využil ťažkú situáciu uhorského panovníka a za staršiu dlžobu si od neho vymohol ako zálohu Šopronskú, Mošovskú a Bratislavskú župu a obral ho aj o osobné cennosti. Belo IV. potom odišiel do Záhrebu. Výsledok bitky na rieke Slaná bol podľa dobových správ strašný – z kresťanského pohľadu. Tam, kde predtým kresťanské vojská vyhladzovali bez milosti celé Rody bolo všetko „v poriadku“. Polia boli na dva dni cesty od bojiska pokryté telami padlých. Z asi 65 tisícového uhorského vojska sa zachránil iba nepatrný zlomok. Mŕtvi ležali bez hláv, dosekaní na cestách i mimo ciest ako skaly v kameňolome. Na lúkach sa široko-ďaleko preháňali osedlané zdivené kone s uzdami, bez pánov. Ešte v ten istý mesiac sa k Batuňovému vojsku na území Slovenska pripojila aj jeho druhá časť, ktorá bola predtým odvelená do Poľska, kde v Sliezku pri Legnici rozprášili a zničili poľské oddiely spolu s rytiermi Teutónskeho aj Templárskeho Rádu, ktoré bojovali pod velením kniežaťa Henricha II. Pobožného. Kresťanské, t.j. Slovanom nepriateľské záznamy hovoria, že tartarské vojsko plienilo krajinu a likvidovalo civilné obyvateľstvo – čo je lož. Samozrejme, že likvidácia sa v maximálnej miere dotkla svetskej moci a cirkevnej správy, pretože jedni aj druhí aj tak iba trápili slovanské obyvateľstvo, ale aké opisy môžeme čakať od našich nepriateľov? Vojsko Tartarie vyčistilo celé juhozápadné Slovensko, časť južného Slovenska pozdĺž Váhu a Hrona až po vrch Zobor a aj časť Spiša. S veľkou pravdepodobnosťou práve vďaka ich hrdinským činom sme neboli úplne zlikvidovaní cirkevnou krutovládou. Keďže úloha, pre ktorú bolo vyslané Ordické vojsko bola splnená, armáda sa stiahla. Poľnému vojsku pripadlo právo organizovať život na oslobodenom území a založili tam kniežatstvo. Poľné vojsko sa volalo Západná Orda. Je len úmyselným skreslením kresťanských historikov nazvať tento útvar „Zlatá (H)Orda“. V skutočnosti nikdy neexistoval štát s názvom Zlatá Orda. Namiesto neho tam vždy bola Dŕžava – Tartaria (Rassénia). Nuž, čo si z toho vezmeme? Hoci sme už o tom hovorili, urobme si rekapituláciu. V prvom rade knieža Samo nebol nijaký franský kupec. Ďalej, podľa svedectva Orbiniho to vyzerá tak, že práve Svätopluk sa snažil o pokresťančenie našej krajiny, čomu rázne zabránil jeho syn, ktorý vyhnal Metoda. Metod však uvalil kliatbu ako na kráľa, tak aj na celú krajinu, čo znamená, že táto kliatba tu pravdepodobne účinkuje dodnes. No ak nebudeme biorobotmi, tak ju môžeme konečne sňať – ale samo sa to nestane. Ďalej, Avarom bolo po porážke dovolené žiť v Panónii, neboli úplne zlikvidovaní. Neskôr sa k nim pripojili Maďari, pričom pravdepodobne splynuli a vytvorili semitské etnikum na našom území, ktoré sa aktívne zapojilo do veľkej hry o zničenie Veneje v poslednom desaťročí prvého kresťanského tisícročia. Po smrti Svätopluka nenastal koniec, práve naopak. Ešte sme na hlavu porazili Bavorov tak, že o nás pre istotu vymazali všetky ich záznamy a čo ostalo, zamaskovali na Maďarov. Do čias posledného storočia našej samostatnosti spadá aj slávny Sviatoslav, ktorý mal vo svojom vojsku aj našich bojovníkov. Roku 991 zomrel Sveulado (ktovie ako?), ale už prebiehalo krvavé pokresťančovanie (aké iné?) Kyjevskej Rusi. V tejto dobe muselo začať aj u nás – Maďari boli už na to pripravení. Vznikli Poľsko, Uhorsko, Česko, výdatne „pomáhali“ Nemci, pričom „nezaháľali“ ani rytierske rády – napríklad Templári, ktorí vykonávali (a nielen oni) ľudské obete. Je to strašná minulosť, ale máme povinnosť ju spoznávať a uctiť si pamiatku našich kruto povraždených Predkov. Na mapke z minulosti Európy ste si mohli všimnúť aj Ruskolaň. Bola to krajina Skýtov, ktorá sa držala veľmi dlho. Dnes vieme, že hlavnou príčinou ich zničenia bola ich „pohodlnosť“ – je to jedna z taktík tvarov. Gréci a Sarmati ich asi 300 rokov nechali pohodlne žiť. Následkom toho muži spohodlneli a prestali sa učiť, nie to zdokonaľovať v ovládaní zbraní a bojového umenia, takže keď prišla násilná fáza, už neboli schopní sa ubrániť. Musíme si pamätať: NIKTO, AK NIE MY! Pozrite sa okolo seba, koľko Slovákov dnes „nechce mať nič do činenia s nijakým bojovaním“, t.j. cvičením bojových umení. Stačí, že zarábajú peniažky... Nepripomína vám to niečo? Kto, ak nie my? Kto uháji vlasť našich Predkov? Kresťanskí bioroboti? Ukončme tento článok citátom z Mor ho! Sama Chalupku, je nadčasový: A TY MOR HO, HOJ MOR HO, DETVO MÔJHO RODU, KTO KRADMOU RUKOU SIAHNE NA TVOJU SLOBODU! A ČO TAM I DUŠU DÁŠ V TOM BOJI DIVOKOM, MOR TY LEN! A VOĽ NEBYŤ, AKO BYŤ OTROKOM!
Posted on: Thu, 26 Sep 2013 18:22:32 +0000
Trending Topics
© 2015