tak na ziadost este jedna :) Porcelán Večerný výlet na predmestie v sebe vždy niesol akúsi nepríjemnú predtuchu... Štvrť zvaná Zhorené Susedstvo... Ošarpané steny odhaľujúce zívajúce rany z tehál... Porozbíjané okná... niektoré zatlčené doskami, za nimi pátrajúce oči... Tmavé uličky a ponuré miesta plné smetí a kaluží od moču... Pobehujúce hladné psy a mŕtve mačky... Pochybná a smutná spoločnosť, čierna, červená, žltá a nakoniec aj biela... Všetci si tu boli vždy rovní... Nemal som tam čo hľadať ale napriek tomu som tam šiel... Zabudol som na varovania a legendy... Ignoroval som znamenia osudu, popísané po stenách... Nevenoval som pozornosť vnútorným varujúcim hlasom mojich uväznených osobností... A za túto svoju nerozvážnosť som zaplatil tú najvyššiu cenu... Tam, kde sa dvaja hádajú, tretí umiera... Náhodou ma zasiahla guľka vypálená z konfliktu... Priamo do čela... Nestihol som sa ani spamätať ani si nič uvedomiť... Odrazu celá ulica potemnela a zaliala sa tmavozeleným morovým svetlom... Všetci zostali stáť... všetko živé aj neživé... strnulé v kŕči... Hodiny zabudli odbiť dvanástu hodinu... Čas sa zastavil... Predo mnou sa rozhostil nečakaný nadprirodzený výjav... Hostina... Dlhý stôl uprostred ulice... trinásť vysokých, krásne vyrezávaných stolíc... Za stolom podivná spoločnosť. Napravo sedeli traja páni a tri dámy... Dámy v krásnych šatoch, čipkovaných rukaviciach, šperkoch, s vejármi a dáždnikmi... Páni v namieru šitých oblekoch, vestičkách a nažehlených košeliach, rukavice a paličky... Na hlavách zdobené klobúčiky a valcovité cylindre... Naľavo rovnako... akurát s jedným rozdielom – ten som si všimol okamžite... Tváre zúčastnených nemali nič spoločné s človekom... Ligotavé s načrtnutými ľudskými rysmi, avšak bez vlasov, očí a kože vôbec... Ich pokožka bola porcelánom s nosom a očnými oblúkmi... Lesknúcim sa a odrážajúcim okolité obrazy... krehkým a nádherným... Napravo mali tváre z bieleho porcelánu a napravo zas z čierneho... Voľba? Pre mňa? Odlíšenie dobra a zla? Ale prosím Vás, dobro a zlo neexistuje... Smiali sa a debatovali... diskutovali a vôbec si ma nevšímali... Na dlho stole hostina pre vrany a muchy... Všetko ohlodané a zjedené... Niekdajšie bohato obsypané taniere a misy hnili a dohora čneli rebrá a prázdne lebky... Za vrch stolom sedel odlišný patrón... Jeho porcelánová tvár nemala žiadnu farbu... priehľadná, priam neviditeľná... A predsa tam bola... Pokynul mi, aby som šiel bližšie k nemu a pripojil sa k znepokojujúcej hostine... Iste, mnoho otázok obostrelo moju mŕtvu myseľ... Boli to harmonisti a disharmonisti... Tá bytosť v strede sa pasovala do role dirigenta osudu... Uvážlivo vyberala situácie... Miesta boli obsadené... nemal som si kam sadnúť... Akonáhle som podišiel bližšie... jeden z porcelánových čiernotvárov sa postavil... Dirigent Osudu dvihol zlatý nôž a bez váhania ho zarazil do porcelánovej tváre... Tá sa s praskotom a cinkotom najskôr naštrbila a potom rozletela... Miesto ostalo voľné... Dirigent mi pokynul, nech si sadnem... Sadol som si... Nevenovali mi najmenšiu pozornosť a ďalej sa bavili – všetci až na dámu oproti mne... Tá sedela bez pohnutia a nejavila žiadne známky absurdného života... Rovnako ako aj hlavný dirigent so zlatým nožom... Sedel som a premýšľal... s nepeknou kruhovitou dierou v čele... Koľko času uplynulo? Čas už neplynul... a stále som na neho aj tak myslel... Uvedomoval som si chvíle... delil som ich na krátke a dlhé... Potom som si to konečne uvedomil... Harmonisti... Harmónia ostala nezachovanou... Tieto čudné figuríny môjho bytia čakali na môj rozsudok... Moja smrť... Aké smiešne... Hostina, kde nie je čo jesť... Osud mi dal na výber... varoval ma a ja som to napriek tomu neposlúchol... Sám som si vybral... a teraz som sa dostal do tohto zvláštneho očistca... Do očistca vesmírnej rovnováhy... Na križovatku svetla a temnoty... Ale nebol som blažený natoľko, že som si mohol niečo vyberať... Moja duša bude blúdiť naveky útrobami univerza... Razom som sa ocitol nahý na stole pre tých pažravcov... Začali ma trhať na kusy... Trhali si zo mňa moju podstatu... Schovávali si ju pre svet... Vzali mi lásku, rozžuli rozum, zhltli súcit, odtrhli svedomie... Vypľúvali von moje temné stránky ako exkrementy... Rozobrali moju dušu až na kosť... Už bolo iba na dirigentovi, aby tieto moje časti duše rozdelil budúcu vesmírnu harmóniu.. A ja? Moju dušu nechal potulovať sa ulicami ako vyblednutý prázdny obrázok... Naveky putujúcu a uväznenú vo svete, živenú spomienkami... Vyblednem a stratím sa vtedy, keď na mňa prestanú myslieť... Smútiť za mnou a preklínať ma... Akoby som ani nikdy neexistoval na tomto svete... V tej chvíli sa stanem súčasťou nepochopiteľného a tajomného Neznáma... Odkiaľ prišli aj tieto bytosti... Aký prchavý a absurdný je účel žitia na svete... Má smutný a nechcený koniec... Pre mňa žiadne nebo ani peklo... Iba zrecyklované fragmenty mojej osobnosti... Moje túžby, moje úvahy, moje skazenosti... všetko sa vráti na svet... Niekto raz bude môcť snívať ako ja... Budú ho napadať rovnaké veci ako mňa... Bude chcieť rovnako ublížiť druhým ako ja... No už to nebudem ja... Zvláštne... Možno ma niekto uvidí ešte chvíľu tupo sa potácať cintorínmi v duchovnej agónii... Nariekať a prosiť o zľutovanie... Za niečo, čo už ani neviem, že som urobil...
Posted on: Mon, 23 Sep 2013 18:29:33 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015