Ked som bol dieta, tak sme sa hravali s kamosmi na pieskovisku. Stavali sme si domceky z piesku a koncili sme pri pyramidach. Avsak, ako to v zivote chodi, prisli ine deti, ktore nam burali a nicili vsetko to, co sme si pocas niekolkych dni intenzivne budovali. Behom par minut nam znicili uplne vsetko. Nase detske sny boli stratene v nepochopitelnej prazdnote plnej zavisti a skodoradosti, ktora vo mne vyvolavala pocity istej bezmocnosti, nespravodlivosti, smutku a nepochopenia. Neskor som v zivote pochopil, ze tuto spolocnost tvori nenazrany a velmi prazvlastny duch doby, ktoreho tvoria ludia, ci uz z oblasti politiky, kultury, architektury ako aj z inych spolocenskych sfer. Stop, vratim sa spat v case. Sedim a placem spolu s kamaratmi na pieskovisku nad znicenymi pyramidami, domcekami a podzemnymi chodbami. Po chvili, sa so slzami v ociach pozeram z pieskoviska za domom smerom na rozsahly les, ktory sa tycil pred domom, kde som vyrastal. Utieram si slzy do rukava a hovorim kamaratom: "Podme do lesa, tam si postavime nove domceky aj pyramidy." Odisli sme do lesa, a nakoniec sme si postavili bunkre v korunach stromov, ktore nam uz nikto neznicil, pokial sme to neurobili my sami.
Posted on: Mon, 24 Jun 2013 14:22:43 +0000