Môj otvorený list poslankyni Lucii Nicholsonovej - reakcia na článok "Speciálne školy sa len tvária, že deti vzdelávajú" - zdroj pluska.sk/spravy/z-domova/specialne-skoly-tvaria-deti-vzdelavaju-tvrdi-nicholsonova.html. Reagovala som na list pani poslankyne, ktorý si máte možnosť prečítať na pluska.sk. Ona mi odpovedala a ospravedlnila sa. Budem rada, ak sa ospravedlnenie a vysvetlenie dostane k mojim kolegom, ktorých sa tiež dotklo očierňovanie špeciálnych škôl. Uvádzam oba listy. Ďakujem za zdieľanie a za podporu:). Pani poslankyňa Nicholsonová! Týmto Vám oznamujem, že ste v článku „Špeciálne školy sa len tvária, že deti vzdelávajú„ z 21. augusta 2013 (zdroj Pluska.sk) hlboko urazila prácu moju aj všetkých mojich kolegýň a kolegov. Dlhodobým trendom v médiách je urážať „špeciálne školy“, poukazovať na neoprávnené zaraďovanie detí rómskeho pôvodu do špeciálnych škôl a tried, spochybňovať výsledky psychologickej a špeciálnopedagogickej diagnostiky, hovoriť o zanedbávaní výuky týchto detí. Ani neviem, prečo sme sa dosiaľ nebránili. V špeciálnych školách sú zo zákona vzdelávané deti s mentálnym postihnutím a deti s mentálnym postihnutím v kombinácii s iným postihnutím. Zaradeniu dieťaťa do špeciálnej školy alebo špeciálnej triedy predchádza komplexná psychologická, špeciálnopedagogická diagnostika, ktoré definujú, či dieťa má alebo nemá špeciálne potreby (a aké) a ako tieto potreby vplývajú na jeho vzdelávanie; ďalej písomná žiadosť rodičov o zaradenie dieťaťa do špeciálnej školy, resp. jeho integráciu; zasadnutie komisie, ktorá rozhodne o prijatí dieťaťa do špeciálnej školy a nakoniec rozhodnutie riaditeľa školy o jeho prijatí. Nerozumiem, akým právom nás očierňujete, že deti do škôl zaraďujeme svojvoľne, najmä v súčasnej dobe, kedy sa už každý bojí zaradiť do špeciálnej školy aj dieťa, ktoré tam podľa všetkých kritérií patrí. Nerozumiem tiež, prečo pojem „ žiak špeciálnej školy“ spájate len s žiakmi rómskeho pôvodu, v tomto vidím zatváranie očí nad problémom komplexne. Alebo ide iba o naháňanie hlasov cez naozaj atraktívnu tému? Zužujete pojem „žiak špeciálnej školy“ len na žiakov z jazykovo a sociálne znevýhodneného prostredia (ktorí, samozrejme MUSIA mať potvrdenú mentálnu retardáciu). Poďme však hovoriť aj o všetkých ostatných deťoch, ktoré špeciálne školy navštevujú: deti s mentálnym postihnutím rôzneho stupňa, viacnásobne postihnuté deti: s mentálnym postihnutím v kombinácii s telesným, senzorickým postihnutím, s autizmom, deti s veľmi ťažkou mentálnou retardáciou, deti v bdelej kóme, ležiace deti, nehovoriace deti alebo deti s rôznymi špecifickými syndrómami a ďalšími formami postihnutia. Našu školu navštevuje drvivá väčšina takýchto žiakov. Pomer detí z jazykovo a sociálne znevýhodneného prostredia v našej škole je 15%. Ak je naozaj Vaším cieľom zrušiť špeciálne školy, máte pripravený program a hlavne finančné prostriedky na zaradenie týchto detí do bežných škôl? Máte pocit, že naše základné školy sú pripravené na to, vzdelávať deti s tak ťažkým postihnutím? Myslím, že je čas hovoriť aj o stave integrácie na Slovensku. Ja sama som na začiatku praxe bola veľkou zástankyňou integrácie. Aj dnes by som najradšej všetky deti videla začlenené medzi intaktnými. Prax mi však ukázala, že veci nie sú také jednoduché, najmä nie na Slovensku. Kým v zahraničí má učiteľ v triede, kde je zaradený žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami komplexnú podporu: nízky počet detí v triede, jedného alebo viac asistentov alebo aj ďalšieho špeciálneho pedagóga, má potrebné vzdelanie, k dispozícii dieťaťu určené učebnice, špeciálno-pedagogické pomôcky, pravidelné návštevy tzv. mobilných pedagógov; u nás je učiteľ odkázaný sám na seba, občas má v triede o 3 deti menej (stále ostáva 20-25 žiakov!), väčšinou finančné prostriedky pridelené v „bohatom“ nápočte nepostačujú na zaplatenie asistenta, učiteľ nemá za túto prácu žiadne finančné ohodnotenie, ani informácie a praktické zručnosti, ktoré by mu mohli integráciu zvládnuť. Väčšina základných škôl na Slovensku má veľké problémy so zabezpečením špeciálnych potrieb detí, ktoré zo zákona musia byť zaškolené v bežnej škole: detí so špecifickými poruchami učenia, s poruchami aktivity a pozornosti (ADHD), detí so sluchovým postihnutím alebo inak postihnuté deti bez mentálneho postihnutia. Spýtajte sa, koľko žiadostí o asistenta pre žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je schválených! Ako špeciálny pedagóg Centra špeciálnopedagogického poradenstva často hovorím s učiteľmi o stave integrácie žiakov a veľmi často od nich počujem, ako radi by sa im viac venovali, keby mali kedy a keby vedeli ako. Necítia sa dobre v situácii, keď dieťaťu, ktoré potrebuje pomoc, ju nemôžu dať. Dieťa tak často v bežnej triede trpí tým, že nemá dostatok pozornosti a tiež nie je vzdelávané špeciálnymi metódami, ktoré si jeho stav vyžaduje. A to stále nehovoríme o žiakoch s ťažkým a viacnásobným postihnutím či s autizmom! Ak sa u nás integrácia darí, je to väčšinou najmä o enormnom úsilí jednotlivcov - rodičov, učiteľov, špeciálnych pedagógov a nie o cielenom vytvorení podmienok zo strany štátu. Hovoríte, že špeciálne školy sú biznis. Skúsme počítať: ak je na žiaka so ŠVVP 2,5 násobok nápočtu na bežného žiaka a v bežnej triede je 25-30 žiakov, pričom v triede špeciálnej školy je 4 až 10 žiakov, naviac na zabezpečenie výuky tam musí byť aj asistent učiteľa, zdá sa vám to stále priveľa? Deti so špeciálnymi potrebami naozaj špeciálne potreby majú. Ich „štartovacia čiara“ je inde ako u intaktných detí. Našou povinnosťou je tieto potreby napĺňať. Ak vzdelávate dieťa s hlbokou mentálnou retardáciou alebo ťažko telesne postihnuté dieťa či dieťa s autizmom, viete, že bežné formy vzdelávania detí na to nestačia. A ani zďaleka na to nestačia finančné prostriedky, ktoré Vy označujete za biznis. Ak my, špeciálni pedagógovia na Slovensku chceme zabezpečiť našim žiakom všetko to, čo potrebujú, znamená to pracovať NAVYŠE. Veľa a zadarmo. Písať množstvo projektov, zakladať občianske združenia, informovať verejnosť, obiehať sponzorov. Týmito cestami sa nám, v Spojenej škole na Partizánskej ulici v Poprade podarilo našim žiakom zabezpečiť každodennú rehabilitáciu, špeciálnu miestnosť Snoezelen, miestnosť Montessori pedagogiky, perfektne zariadené triedy prispôsobené potrebám telesne postihnutých detí, špeciálne klávesnice a myši na ovládanie počítačov, rôzne komunikátory pre nehovoriace deti, biofeedback, ale aj takú samozrejmú vec, ako je ihrisko či výťah. A ak chceme tieto veci používať a správne uplatňovať špeciálne metódy, chodíme vo voľnom čase a za vlastné peniaze na školenia a semináre (napríklad: koncept Bazálna stimulácia: 100 eur, koncept Montessori pedagogika: 330 eur, Splývavé čítanie: 250 eur, a mnohé ďalšie). Pripomínam, že za tieto kurzy nedostávame kredity, ktoré by nám mohli pomôcť dopracovať sa ku vyššiemu platu. Myslím, že toto nemá obdobu v žiadnom povolaní. A to vôbec nehovorím o celkovej záťaži v práci, kde učiteľka žiakov nielen učí, ale často aj prebaľuje, dvíha, kŕmi, s rodičmi zdieľa ťažké chvíle, zvláda prvú pomoc pri ťažkých EPI záchvatoch, rieši každodenné záchvaty hnevu či úzkosti detí s autizmom. Vrátim sa ešte ku Vášmu príkladu so 16-ročným žiakom, ktorý sa nevedel podpísať. Nedozvedeli sme sa o ňom viac: o druhu a stupni jeho postihnutia, o forme vzdelávania ani o tom, že pravdepodobne išlo o osobné zlyhanie konkrétneho učiteľa alebo školy. Ak jednému lekárovi zomrie pacient alebo jednému architektovi spadne dom, nik nepovie: lekári alebo architekti sa len tvária, že liečia (navrhujú). Ja osobne som sa pri návštevách škôl stretla s viacerými prípadmi žiakov, ktorí v 15-16-tich rokoch nevedeli čítať a písať. Vždy ale išlo o žiakov bežných základných škôl, kde sa postupne vplyvom toho, že sa im nik nemal čas venovať (a možno ani nevedeli ako), naučili nerobiť nič – len ticho sedieť v zadnej lavici a byť veľmi nenápadnými. Domnievam sa, že nejde to zručnosti, ktoré im umožnia lepšie sa uplatniť na trhu práce. V žiadnom prípade by som si ale nedovolila túto skúsenosť zovšeobecniť – existuje mnoho základných aj špeciálnych škôl, ktoré svoju prácu vykonávajú skvele, ale aj také, ktoré by mohli mnohé veci zlepšiť. Navyše, u nás v škole máme iný príklad: náš bývalý žiak (áno, róm s mentálnym postitnutím) má v súčasnosti v Prahe stavebnú firmu, v ktorej zamestnáva ďalších ľudí. Z vyššie uvedených dôvodov Vás žiadam o ospravedlnenie nám, učiteľom špeciálnych škôl. Zároveň Vás, a ak budú mať záujem, aj ďalších poslancov, so súhlasom našej pani riaditeľky PaedDr. Pauly Bystrej pozývam na návštevu našej špeciálnej školy, v ktorej sa deti učia čítať a písať, bez ohľadu na to, či sú rómskeho pôvodu alebo nie. Naša škola nie je výnimka, myslím, že ak sa nenaučí čítať a písať dieťa, ktoré na to má predpoklady, ide skôr o výnimočné zlyhanie. Tento list, samozrejme, zasielam aj niekoľkým médiám a budem rada, ak sa o týchto otázkach rozvinie zmysluplná debata bez urážok, v prospech detí so špeciálnymi potrebami. S pozdravom Martina Rzymanová Spojená škola, Partizánska 2, Poprad
Posted on: Sat, 14 Sep 2013 13:32:28 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015