Palema, Jano a 1 veselá príhoda s časopriestorovým oknom♦ Časopriestorové okno sa po 69 týždňoch opäť otvorilo. Palema sa zachvela. Z očí jej vytriskli kyslé slzy. Spomenula si na svoje detstvo na Autrione. A teraz má túto krvavočervenú planétu hraničiacu s hviezdnym komplexom 44 opäť nadosah. Hviezdny komplex 44 je presne 15,532152021520 svetelných rokov vzdialený od planéty Kururu, ktorej predposledný obyvateľ robil posledné 2 týždňe spoločnosť vznešenej kňažnej. Objednala si ho na inzerát. Planéta Kururu, pre miestnych známa pod názvami Zem, Modrá planéta, či stred vesmíru je planéta, ktorá je známa kvôli svojim historickým zvyklostiam. Obyvatelia pozemšťania sú atypické organizmy s dvoma dlhšími končatinami, dvoma kratšími končatinami a jednou nápadne vypuklou časťou v strede-hore, o ktorú sa každý nadmerne stará. Maľuje si ju, strihá ochlpenie, plní ju chemikáliami a inými mŕtvymi organizmami. Ľudia Kururu, alebo ak chcete, pozemšťania, sú zvláštni tým, že nedokážu už od narodenia lietať, nedokážu sa sa zahrabať do pieskovej duny a nedokážu silou mysľe skoliť vtáka Ganira, obávaného predátora Hviezdneho komplexu. Palemina druhá hlava sa vzrušene pozrela na prvú a zdalo sa, ako by sa na sekundu usmiali. To bolo len zdanie, pretože Autriania sa nevedia smiať. Teda vedia, ale len v smrteľnej agónii v posledných 4 sekundách pred smrťou. Úsmev je pre nich vyjadrením slabosti. Sú to veľkí bojovníci. Veľkosťou sa dajú prirovnať k pozemským stepným kozám, akurát nie všetci Autriania majú na hlave 2 rohy a definitívne, mlieko, ktoré dodávajú má len prirodzenú jablkovo-vanilkovú príchuť zelenej farby. Takto som to nechcela, ticho zašepkala Palema a odpľula si hlien, ktorý si jej nahromadil v krku pravej hlavy. Vždy všetko pokazíš! osopil sa na ňu Jano, Hovoril som ti, že praženica zo 4 vajec nám na 2 týždne nebude stačiť. Otočila naňho obe svoje hlavy a mysľou mu na 7 sekúnd spôsobila mučívé bolesti v oboch malíčkoch. OK, to stačí, nemusíme sa hneď urážať milostivá, dodal úprimne, poďme konečne skočiť. Choď prvý! Pozemšťan... drzo zvrešťala silou 15 kizanov a celá kozmická loď sa zachvela, až sa zdalo, že celým vesmírom preletelo ničivé zemetrasenie. Kizan je miera ničivosti na planéte Auristan. Predstavte si zvuk 30 nadzvukových stíhačiek, skombinujte to s vreskotom mladého orangutana a asi taký hluk spôsobila Palema. Preto mala už od svojich 541 rokov zákaz vstupu do niektorých kútov galaxie. Jano sa otriasol a snažil sa predstaviť, čo sa stane po tomto skoku. Nič ho nenapadalo. Snažil sa zachytiť nejakú myšlienku, v hlave mal ale totálne prázdno. Pozrel sa na svoje nové tenisky s jednou ružovou a druhou zelenou šnúrkou. V tom ho napadla spásonosná myšlienka. Ale nakoniec ani túto nezachytil a opäť pocítil prázdnotu. Pozrel sa do časopriestorového okna, nič tam nebolo. Bola tam tá najničovejšia ničota akú kedy videl. Nemala žiadny rozmer. Ak sa na ňu pozrel presne v kolmom uhle, nič nevidel. Nahol sa a zľava opäť nazrel dovnútra, bolo to ešte hrozivejšie. Nič tam nebolo, bolo to ako ztelesnenie teroru. Tak už skoč, opička. Hop, hop, hopili-hop, sladko preriekla Paloma, alebo použijem svoj subatómový oddelovač, oddelíme tvoju pravú nohu od zvyšku tvojho smiešneho tela a pošleme ju tam ako prvú? Nechcem zomrieť, nemôžem, nie teraz, nie tu a takto, zamraučal Jano. Hlavou mu prebehol celý život. Chudák, taký bol vystresovaný, že si opäť nič neuvedomil a o sekundu nato tam opäť stál s prázdnou hlavou. V tom si uvedomil, že nestojí oboma nohami na podlahe lode Krititonia. Pozrel sa pod nohy a zistil, že sa vznáša. Zazrel na Palemu. Škodoradostný výraz v čiernych očiach hovoril za všetko. Opäť na ňom uplatňovala svoju tmavú gnu-silu. Schopnosť ovládať nižšie organizmy, otvárať pivo bez nutnosti otvaráka, automatickú synchronizáciu asynchrónnej hlavy a iné všakovaké funkcie. Jeho telo sa začalo pomaly približovať k oknu. Lapal po dychu, zacítil kyslastý zápach. V tom si spomenul na darček od Števa. Načrel pravou rukou do vrecka a pocítil vlhkosť a mazľavú hmotu. V hlave mu skrsol spásonostný nápad. Bol na dosah časopriestorového okna, ktorého ružový rám na zelenej stene vyvolával v okoloidúcich psychodelické stavy. Zaprel sa z posledných síl svojimi 4 končatinami do rámu a zakričal, Palema, mám posledné 3 želania! Čo? nechápavo naňho pozerala. Nerozumela totiž slovu želania. V Autrionskom slovníku sa totiž toto slovo nenachádza. Inak majú všetky ostatné slová kompatibilné s pozemskou nemčinou. Autriončania si totiž neželajú. Tento pocit je len pre slabomyselných. Keď Autriončan niečo chce, rovno si to zhmotní. Nikoho sa nepýta, od nikoho si nepýta povolenie. Surová a divoká moc mať, urobiť a byť všetkým, tohto agresívneho kmeňa poslednej krvavočervenej planéty je široko známa. Jano získal 3 sekundy, počas ktorých sa Palema snažila definovať a pochopiť nové slovo - želanie. Pozemšťan v zlomku sekundy vytiahol z vrecka zaváraninovú sedemdecku kyslých uhoriek, strhol plechové veko a chrcol obsah fľašky na Palemu. Uhorky zareagovali presne tak ako mali. Jediná známa zbraň hromadného ničenia (okrem malých mačiatok, ktoré však ale na žiadosť Autrianskej vlády v celej galaxii vyvraždili) znamenala aj pre túto mladú 984 ročnú Autrianku jasný ortieľ. Na oboch hlavách sa asynchrónne začal objavovať náznak úsmevu. Človek medzitým dopadol na svoje vlastné nohy, schytil o stenu opretú veľkú lopatu na uhlie, nabral Palemu na ňu a šup s ňou do pece! Teda do časopriestorového okna. Vkĺzla doň ako ruka do rukavice, ozval sa rachot, zaiskrilo to a toto časopriestorové okno sa navždy zatvorilo. Tak toto mi nikto neuverí!, pomyslel si nahlas Jano, no v zápätí mu došlo, že to nie je až tak pravda. Na Zemi bol totiž ešte jeden posledný živý človek. Podľa intergalaktického denníka Hadica to mala byť pozemšťanka. Jano stlačil veľké červené tlačidlo s nápisom naspäť domov na rodnú Zem na stene pred sebou. Zrazu to s ním cuklo a upadol do bezvedomia. Otvoril oči a zistil, že sa nachádza v obrovskej zrkadlovej sieni. Ležal v priestrannej vodnej posteli. V tom začul kroky. Kľučka na dverách sa pohla a pomaly sa otvorili. Úplne stratil dych. Nemohol otvoriť tomu čo vidí. Bola žena, odhadom asi 19 rokov s tými najdlhšími nohami na svete. Na sebe mala len bielu čipkovanú priehľadnú košieľku. Hlavu mala sklopenú. Ako sa voláš? ozval sa vzrušený Jano. Žena pomaly zdvihla hlavu a ich pohľady sa stretli. Janovi sa na sekundu zastavilo srdce. Pozeral totiž do čiernych očí, ktoré mu pripadali veľmi známe. Až mrazivo známe, nemohol si však ale spomenúť kvôli časovému posunu, že odkiaľ ich pozná. Dievča pohlo plnými perami, otvorilo ústa a ticho zašepkalo, Palema... - X.
Posted on: Sat, 30 Nov 2013 22:12:00 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015