Varšavské geto História o Varšavskom gete je známa. Menej známa alebo málo publikovaná je " iná tvár Varšavského geta" A o tejto tvári chcem písať aj v mojom článku. Varšavské geto Nemci začali budovať v novembri 1940. Postupne v ňom zhromaždili asi 400-tisíc varšavských Židov. Od zvyšku sveta ich oddelili trojmetrovým múrom. Múru trónil ostnatý drôt. Jeho prekročenie sa trestalo smrťou. Kto ho opúšťal s Nemcami za chrbtom, išiel do transportu. Varšavskí Židia žili v ešte horších podmienkach ako ich stredovekí predkovia, ktorých na život za hradbami európskych miest odsúdili miestni vládcovia podporovaní cirkevnými hodnostármi. „Boli sme separovaní a segregovaní. A najväčšie šialenstvo bolo, že nás vymazali zo spoločenstva ľudskej rasy,“ napísal neskôr jeden z obyvateľov geta. Život v gete bol každodenným bojom o prežitie. Židia nemali prístup do obchodov, a tak boli odkázaní na nemecké zásobovanie. To sa obmedzovalo na nutné minimum - dostali len toľko, aby vládali pracovať v továrňach, ktoré si tam Nemci zriadili. Tí, ktorí nepracovali, hladovali. Ulice geta boli plné vychudnutých žobrákov, ktorým do tmy trčali nafúknuté bruchá. Keď zomreli, nenašiel sa nikto, kto by ich pochoval. Mŕtvoly skrútené v bizarných posmrtných kŕčoch sa pomaly rozkladali na ulici. Ľudia sa tlačili v malých nevetraných miestnostiach. Lieky a základné hygienické potreby neexistovali. Aj preto v gete v roku 1941 vypukla týfusová epidémia, ktorá zúbožených Židov kosila obrovskou rýchlosťou. Zomrelo 43-tisíc ľudí - desať percent obyvateľov geta. Dvadsiateho júla 1942 padlo rozhodnutie o zostavení prvého transportu. Mali ho naplniť nezamestnaní alebo ako hovorili Nemci „neproduktívne živly". V gete zavládla panika. Jeho židovský správca, ktorý mal pripraviť zoznam ľudí na deportáciu, spáchal samovraždu. Už vtedy niektorí vodcovia samosprávy geta žiadali, aby sa jeho obyvatelia Nemcom postavili na odpor a zabránili odchodu transportu. Prevážila však obava, že povstanie by urýchlilo likvidáciu geta. Za kompromis so zlom geto tvrdo zaplatilo. Do jesene ho opustilo takmer 300-tisíc ľudí. Prevažná väčšina smerovala rovno do tábora smrti v Treblinke. Až vtedy sa všetky politické a názorové frakcie v gete zhodli, že ďalší transport už nedovolia. Každá frakcia vytvorila svoju bojovú skupinu. Ich spoločným veliteľom sa stal 24-ročný Mordechaj Anielewicz zo sionistického hnutia Hašomer Hacair. Zo zvyškov hnutia odporu vytvoril Židovskú bojovú organizáciu. Jeho kontakty za múrmi geta zabezpečili prísun zbraní, vnútri geta sa v tajnosti budovali bunkre a podzemné chodby. K prvej ozbrojenej konfrontácii s Nemcami prišlo 18. januára 1943. Anielewiczove jednotky na nich začali strieľať, keď zhromažďovali ľudí do ďalšieho transportu. Pouličné prestrelky sa skončili smrťou väčšiny povstalcov, ale aj dočasným pozastavením transportu. Znamenali však aj Himmlerov rozkaz na totálne zničenie geta. Neobývané časti začali zrovnávať so zemou. Devätnásteho apríla 1943 padol rozkaz na deportáciu zvyškov obyvateľstva geta. Svoj rozkaz vydal aj Anielewicz. Sedemstopäťdesiat nedostatočne ozbrojených povstalcov začalo svoju vojnu s dvoma tisíckami Nemcov vyzbrojených tankom, obrnenými vozidlami a množstvom strelných zbraní. Nemcov sila odporu prekvapila. Začali vypaľovať domy, aby skrývajúcich sa Židov vyhnali. Niektorí z nich zošaleli od ustavičných výbuchov, ohňa a dymu. Nemci na zvládnutie davu použili aj otravné plyny. Povstalcov ubúdalo, míňala sa im munícia. Ôsmeho mája padol Mordechaj Anielewicz. „Môj sen sa splnil. Videl som židovskú obranu v celej jej veľkosti a sláve,“ napísal krátko pred smrťou. Po jeho odchode streľba z povstaleckých pozícií pomaly utíchala. Definitívne sa zastavila 16. mája. Nemci na znak víťazstva vypálili Tomackého synagógu. V troskách geta zanechali niekoľko tisíc mŕtvych, 56-tisíc zostávajúcich Židov zatkli, mnohých poslali rovno do plynových komôr. Ich mená sú spolu s ďalšími obeťami nacizmu vyryté na stĺpoch v izraelskom múzeu Yad Vašem. Ich odvaha je jedným z pilierov, na ktorých stojí novodobý židovský štát. Až po tadiaľto je to známa história o Varšavskom gete- menej známa, alebo málo publikovaná je " iná tvár Varšavského geta" A tejto tvári chcem písať aj v mojom článku. Bohatá a chudobná tvár Varšavského geta. Keď Nemci v roku 1940 začali stavať Varšavské geto, stavali ho pre všetkých viac ako 400 tisíc židov, ktorý žili vo Varšave a v jej blízkosti. zaberalo vyše 2,4% rozlohy mesta a bolo zastavané vysokým múrom, ktorý mal na vrchu drôt. ... Do tohto priestoru bolo presídlené vo väčšej miere všetko židovské obyvateľstvo. Bohaté rodiny spolu s chudobnými a menej majetnými židovskými rodinami, tvorili Varšavské geto. Sociálna nerovnosť na malo priestore pre život, dala o sebe okamžite vedieť, a bolo to aj vidieť... Dobové fotografie či filmové materiáli, jasne ukazujú sociálnu nerovnosť presidleného židovského obyvateľstva. Jednoducho povedané, lepšie situované židovské rodiny si žili v gete lepšie, ako chudobné rodiny. Najviac v gete trpeli práve menej situované židovské rodiny. Žobrajúce deti, na kosť vychudnuté na okraji chodníka, zatiaľ čo vedľa nich prechádza bez povšimnutia dav ľudí... Či žobrajúci ľudia na chodníkoch, ktorý stratili aj ten kúsok dôstojnosti, a bez zmyslu sa hádžu na zem, keď sa náhodu inému chudobnému rozleje polievka, a zo zeme ju ostatný začnú jesť... Na druhej strane bohatšia časť židovského obyvateľstva, si nežila na začiatku tak zle, ako tá chudobná časť. Je známe že do geta chodili plné nákladné autá, kozmetiky, šatstva, a jedla. Toto všetko si objednávali bohatšie židovské rodiny, ktoré mali podplatné aj stráže SS. Za výdatnej pomoci stráží SS - si bohatšie židovské rodiny, žili svoj štandardný život, ktorý žili pred presídlením do geta. Samozrejme že v gete sa aj pracovalo, pracovalo sa pre nemecké firmy. Ten kto pracoval pre nemeckú firmu bol na začiatku ušetrený napríklad transportu do Osvienčimu. Pracovných miest bolo málo, a tak na rad prichádza aj nám dobre známa korupcia. Nemecký úradníci brali úplatky predovšetkým od bohatších židov, tí zato dostali do rúk potvrdenie, že pracujú pre nemecký priemysel. Celé rodiny takto dostali potvrdenia, ktoré im aj tak v konečnom dôsledku boli na nič.... Ten kto peniaze nemal, išiel do transportu, alebo zomrel od hladu na ulici. židia si na začiatku mysleli, že toto je konečné riešenie ich stavu, od nacistického Nemecka. Prepočítali sa, ale kým im to došlo, žili mnohé hlavne bohatšie rodiny, tak ako pred presídlením do geta. V gete na začiatku fungovali, kaviarne, čajovne, dokonca nechýbala ani kinosála... Toto všetko bolo ale určené pre bohatšiu časť židovského obyvateľstva. Pre tú chudobnejšiu to bola ulica, chlad, zima, a smrť... fungovala tu dokonca aj židovská "polícia" ktorá dohliadala na poriadok v gete, a bola nápomocná jednotkám SS. Príslušníci židovskej "polície" boli predovšetkým mladý chlapci a muži, ktorý pochádzali z bohatších židovských rodín... Je známe že týmto príslušníkom židovskej " polície" v gete, neboli neznáme násilné praktiky, ktoré používala aj SS. Prvé transporty do Osvienčimu boli určené pre chudobné rodiny z geta. Boli to rodiny ktoré nemali toľko peňazí, aby si dokázali napríklad kúpiť od nemeckého úradníka, potvrdenie že pracujú pre nemecký priemysel. Alebo dokázali si kúpiť život, od jednotiek SS... Po židovskom a potlačenom povstaní v gete. Devätnásteho apríla 1943 padol rozkaz na deportáciu zvyškov obyvateľstva geta. A tak nakoniec do transportu sa dostali aj tie bohaté rodiny, ktoré si na začiatku v gete nežili tak zle... Podplácali, intrigovali, ich synovia a muži pracovali pre židovskú "políciu" či pre nemecký priemysel. Žili si doslova a do písmena v relatívnom blahobyte, zatiaľ čo ich druhovia zomierali od hladu, a chorôb na ulici. Ale nie všetky rodiny sa dostali do transportu, niektoré predsa len si dokázali kúpiť život, od jednotiek SS. Nechcem, a nemám ani právo posudzovať myšlienky a kroky ľudí vo Varšavskom gete. Len nie sme my, naša spoločnosť, také Varšavské geto...!?!? Jozef Kmeťo
Posted on: Mon, 23 Sep 2013 07:58:16 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015