Darth Bane : Cesta ničenia Kapitola 31 Scéna, ktorá privítala Generála Hotha, keď jeho armáda prišla na bojisko, bola rovnako neočakávaná ako vítaná. Bol pripravený na pohľad na pochmúrny a krvavý masaker, prudký a nemilosrdný boj. Predstavoval si, že naokolo budú rozosiate telá mŕtvych, udupané pod nohami tých, ktorí budú stále zúfalo bojovať o život. Prišiel s očakávaním, že uvidí vojnu. Namiesto toho bol svedkov niečoho tak neuveriteľného, že jeho počiatočnou reakciou bolo podozrenie. Bol to trik? Pasca? Jeho obavy sa rýchlo utíšili, keď spoznal známe a usmievajúce sa tváre Jediov všade okolo seba. Keď si prezrel dôsledky poslednej Bitky o Ruusan, na jeho vlastnej tvári sa objavil úsmev. Bola len hŕstka mŕtvych a podľa ich odevu bolo jasné, že len málo z nich slúžilo v Armáde svetla. Väčšina nepriateľov bola zajatá: pokojne sedeli na zemi vo veľkých skupinách, obklopení ozbrojenými Jedimi. No aj keď Jediovi pozorne svojich zajatých nepriateľov sledovali, smiali sa a navzájom žartovali. Načiahol sa Silou a cítil z Farfallových vojakov jednu vlnu úľavy za druhou. Vojaci pod jeho velením to tiež rýchlo zacítili. Keď videli očividné víťazstvo, rozpustili formáciu a s jasaním a smiechom zbehli za svojimi priateľmi oslavovať. Hoth odolal nutkaniu zvolať rozkaz na preskupenie, a jednoducho ich nechal ísť. Nekonečná vojna sa skončila! Ale ako kráčal hmýriacim sa davom a prijímal pozdravy a pogratulovania svojich nasledovníkov, uvedomil si, že niečo nie je v poriadku. Bojisko bolo plné pokojných, neozbrojených Sithov... ale nevidel medzi nimi ani jediného Temného pána. Pohľad na Majstra Farfallu, ako beží plnou rýchlosťou k nemu z druhej strany bojiska, jeho nepokoj práve nezmiernil. „Generál,“ povedal Farfalla, zastal pred ním a lapal po dychu. To, že nezložil svoju typickú poklonu, len ďalej živilo Hothovo rastúce znepokojenie. „Zoskupenie vojsk mi muselo trvať dlhšie, než som si myslel,“ žartoval Generál dúfajúc, že jeho nepokoj je jednoducho výsledkom zbytočnej paranoje. „Zdá sa, že ste vojnu už vyhrali.“ Farfalla potriasol hlavou. „Vojna sa neskončila. Ešte nie. Kaan a Bratstvo – skutoční Sithovia – sa uchýlili do jaskyne. Chystajú sa spustiť nejakú Sithskú zbraň. Niečo, čo sa volá myšlienková bomba.“ Myšlienková bomba? Hoth kedysi dávno počul zmienku o takej veci, keď študoval pod svojím Majstrom v Chráme Jediov na Coruscante. Podľa záznamov z legiend mali starí Sithovia schopnosť vytvarovať temnú stranu do koncentrovanej gule moci a potom uvoľniť jej energiu v jedinom ničivom výbuchu. Všetci Silu vnímajúci – Sithovia aj Jediovia – by boli výbuchom pohltení a ich duše uväznené vo veľkom vzduchoprázdne vytvorenom v epicentre výbuchu. „Kaan sa zbláznil?“ povedal nahlas, hoci samotná otázka bola dostatočnou odpoveďou. „Musíme evakuovať, Generál,“ trval na svojom Farfalla. „Dostať všetkých preč tak rýchlo, ako bude možné.“ „Nie,“ odpovedal Hoth. „To nebude fungovať. Ak sa stiahneme, Kaan a Bratstvo uniknú. Nepotrvá im dlho, kým zoženú podporu a začnú túto vojnu odznova.“ „Ale čo myšlienková bomba?“ dožadoval sa Valenthyne. „Ak Kaan takú zbraň má,“ vysvetľoval generál vážne, „použije ju. Ak nie tu, tak niekde inde. Možno na planétach Jadra. Možno na samotnom Coruscante. To nemôžem dopustiť. Kaan chce vidieť moju smrť. Musím ísť do jaskyne a postaviť sa mu. Musím ho prinútiť, aby bombu spustil tu na Ruusane. To je jediný spôsob, ako to celé naozaj ukončiť.“ Farfalla klesol na jedno koleno. „Potom pôjdem s vami, Generál. Tak ako všetci, ktorí nasledujú mňa.“ Generál Hoth sa natiahol svojimi silnými, vetrom ošľahanými rukami, chytil ho za plecia a zdvihol ho na nohy. „Nie, priateľ môj,“ povedal s povzdychom, „na tejto ceste ma nemôžeš nasledovať.“ Keď Farfalla začal protestovať, zdvihnutím tuky ho umlčal a pokračoval. „Keď Kaan spustí svoju zbraň, všetci v jaskyni umrú. Sithovia budú vyhladení, ale ja nedovolím, aby sa to stalo aj celému nášmu rádu. Galaxia bude potrebovať, aby sa rád Jediov prebudoval, keď sa táto vojna skončí. Ty a ostatní Majstri musíte žiť, aby si ich mohol viesť a brániť Republiku, ako sme to robili od jej založenia.“ Proti múdrosti jeho slov nebol žiadny vhodný argument a po chvíľkovom uvažovaní Majster Farfalla v nemom súhlase sklonil hlavu. Keď opäť zdvihol pohľad, v očiach mal slzy. „Iste nejdete dnu sám?“ protestoval. „Kiežby som mohol,“ odpovedal Hoth. „Ale ak by som išiel, Temní páni by ma jednoducho zabili svojimi svetelnými mečmi. To by nič neriešilo. Kaan musí vidieť, že jeho jedinou možnosťou je vzdať sa, alebo...“ Nechal myšlienku nedopovedanú. „Budete potrebovať dosť Jediov na to, aby ste Bratstvo presvedčil, že fyzický boj je beznádejný. Aspoň sto. Ak si zoberiete menej, myšlienkovú bombu nespustí.“ Hoth prikývol. „Nikto so mnou nepôjde na príkaz. Požiadaj o dobrovoľníkov. A nech vedia, že nikto z nás nevyjde von živý.“ Napriek nebezpečenstvu sa na misiu dobrovoľne prihlásil takmer každý jeden člen Armády Svetla. Generál Hoth si uvedomil, že by nemal byť prekvapený. Nakoniec, boli to Jediovia, ochotní obetovať všetko - aj svoje životy – za vyššie dobro. Nakoniec urobil to, čo vedel celý čas, že bude musieť urobiť: sám vybral tých, ktorí ho budú sprevádzať na istú smrť. Vybral si presne deväťdesiatdeväť spolubojovníkov. Rozhodnutie bolo trýznivo ťažké. Ak by si vzal menej, Sithovia by si mohli prebojovať cestu z jaskyne a uniknúť, a potom nechať myšlienkovú bombu vybuchnúť niekde inde. Ale čím viac ich vzal, tým viac životov Jediov možno nezmyselne zahadzoval. Vyberanie, kto pôjde s ním, bolo ešte ťažšie. Tí Jediovia, ktorí slúžili po jeho boku najdlhšie, tí ktorí sa pripojili k Armáde svetla na samom začiatku kampane, boli tí ktorých poznal najlepšie. Vedel, koľko už v tejto vojne obetovali, a boli to tí, ktorých chcel najmenej viesť na smrť. No boli to tí, ktorí mali najväčšie právo stáť po jeho boku, keď konečne príde koniec, a keď bolo všetko povedané, vybral si. Pôjdu s ním tí s najväčšími skúsenosťami; ostatní sa vrátia s Lordom Farfalla. Sto Jediov – deväťdesiatdeväť vybraných plus Hoth sám – znepokojene stáli pri vchode do tunelov. Obloha nad nimi temnela, ako čas pomaly plynul, a privalili sa hrozivé tmavé oblaky. No generál stále nedal príkaz na postup. Chcel Farfallovi a ostatným dať dosť času, aby sa vzdialili. Ak by to bolo možné, prikázal by všetkým tým, ktorí s ním nešli do jaskyne, aby opustili Ruusan. No na to nebol čas. Jednoducho museli dôjsť čo najďalej a potom dúfať, že sú mimo dosah Kaanovej myšlienkovej bomby. Keď začali padať prvé kvapky dažďa, uvedomil si, že už nemôže dlhšie čakať, a vydal rozkaz na postup. Pochodovali v disciplinovanom rade do tunela, dole jaskyňami hlboko pod povrch planéty. Prvá vec, ktorú si Hoth pri ich zostupe všimol, bola, ako rýchlo sa ochladilo, akoby bolo všetko teplo vysaté von. Druhá vec bolo napätie vo vzduchu. Úplne pulzoval obrovskou, nepredstaviteľnou mocou, ktorá bola ledva držaná pod kontrolou; mocou temnej strany. Nedovolil si premýšľať nad tým, čo sa stane, keď sa tá moc uvoľní. Pomaly postupovali, obozretní kvôli pasciam či prepadom. Žiadne nenašli. V skutočnosti nevideli vôbec žiadnu známku po Sithoch, až kým nedorazili do veľkej centrálnej dutiny v srdci systému tunelov. Generál Hoth bol v čele, so žiariacou tyčinkou v jednej ruke a vytaseným svetelným mečom v druhej. Keď vkročili do dutiny, jeho žiariaca tyčka náhle zablikala a svetlo z nej zostalo veľmi tlmené. Zdalo sa, že aj svetlo zo svetelného meča pohasína, a zmenilo sa na tenučkú žiarivú tyč. Keď si jeho oči zvykli na hustý tieň, dokázal rozoznať obrysy Sithských lordov, stojacich v kruhu na druhej strane jaskyne. Boli otočení tvárou do kruhu a ruky mali natiahnuté k jeho stredu. Stáli bez pohybu, ústa mali doširoka otvorené, rysy ochabnuté, oči prázdne. Opatrne sa priblížil k nehybným postavám a premýšľal, či sú živé, mŕtve, alebo uväznené v nejakej nočnej more medzi. Keď podišiel bližšie, dokázal rozoznať jedinú postavu stojacu v strede kruhu: Lorda Kaana. Najprv ho nevidel; stred kruhu bol tmavší ako zvyšok jaskyne. Zdalo sa, že sa okolo neho vznáša tmavý mrak, chápadlá z čiernočiernej tmy sa okolo neho obvíjali v zlovestnom objatí. Stačil jediný pohľad na vodcu Bratstva, a akákoľvek nádej, ktorú generál mal, že by mohol Lorda Kaana presvedčiť ku kapitulácii, umrela. Tvár Sithského lorda bola bledá a napnutá; jeho rysy boli natiahnuté, akoby jeho koža bola na lebku príliš tesná. Vlasy a mihalnice mu pokrývala tenká vrstva ľadu. Na tvári mal výraz krutej arogancie a ľavé oko sa mu neovládateľne triaslo a mykalo. S ľadovou neochvejnosťou hľadel priamo dopredu, a keď Hoth a Jediovia pomaly zapĺňali dutinu, ani nežmurkol. Až keď boli Jediovia dnu, prehovoril. „Vitajte, Lord Hoth.“ Hlas mal napätý a nervózny. „Snažíš sa ma vystrašiť, Kaan?“ spýtal sa Hoth a vykročil dopredu. „Nebojím sa smrti,“ pokračoval. „Nevadí mi umrieť. Nevadilo by mi, keby všetci Jediovia umreli, ak by to znamenalo koniec Sithov.“ Kaan rýchléo obrátil hlavu z jednej strany na druhú a oči mu behali sem a tam po jaskyni, akoby počítal Jediov, ktorí stáli pred ním. Pery sa mu skrivili do úškrnu a zdvihol ruky. Generál zakročil, vrhol sa dopredu a pokúsil sa ukončiť Kaanov život skôr, než bude môcť uvoľniť svoju najmocnejšiu zbraň. Nebol dosť rýchly. Temný pán silno tleskol rukami – a myšlienková bomba vybuchla. V okamihu bola každá živá duša v jaskyni uhasená. Oblečenie, mäso i kosti sa vyparili. Stalaktity, stalagmity aj masívne kamenné stĺpy boli rozdrvené na obláčiky prachu. Ozvena výbuchu sa valila každým tunelom, štrbinou a puklinou, ktorá z dutiny viedla. Ničivá vlna energie sa začala rozpínať. Githany bola uväznená v labyrinte podzemných priechodov. Pri úniku pred Kaanovým rituálom stratila orientáciu a teraz bezcieľne blúdila prírodným tunelom a márne hľadala východ na povrch. V slabom svetle svojej žiariacej tyčinky videl malý otvor po svojej ľavici a mnoho metrov ho nasledovala, až kým sa neskončil slepou chodbou. Zakliala, otočila sa a začala sa vracať. Zúrila. Zúrila na Kaana za to, že priviedol Bratstvo na pokraj záhuby. Zúrila na seba, že ho tam nasledovala. A zúrila na Banea. V jej mysli nebolo pochybností, že toto celé nejako zosnoval. Zmanipuloval Kaana a zvyšok Bratstva a poslal ich k vlastnej záhube. No táto zrada nebola tým, čo ju rozzúrilo. Bane ju opustil. Odvrhol ju spolu s ostatnými a nechal ju umrieť, kým on odišiel prebudovať rád Sithov. Pred ňou sa tunel delil do dvoch smerov. Zastala a načrela do Sily, aby si zosilnila zmysly v nádeji, že by našla nejakú stopu, ktorou cestou ísť. Najprv nič necítila. Potom zachytila slabučký šum vánku prichádzajúceho z tunela naľavo. Vzduch bol čerstvý a čistý: viedol na povrch! Ako sa ponáhľala hore priechodom, jej frustrácia a zúrivosť ochabli. Prežije! Nerovná zem sa začala ostro zvažovať hore a v diaľke uvidela náznak prirodzeného svetla. Zdvojnásobila svoju snahu a jej myšlienky sa upriamili na to, ako sa pomstí. Bude musieť byť jemná a prefíkaná. V minulosti Banea toľkokrát podcenila. Tentokrát bude trpezlivá a nezaútočí, až kým nenadíde tá správna chvíľa. Najprv ho musí nájsť a ponúknuť sa, že bude jeho žiačkou. V jej mysli nebolo pochýb, že prijme. Potreboval niekoho, aby mu slúžil; taká bola cesta temnej strany. Bude sa učiť pod jeho vedením, podvolí sa jeho vôli. Môže to trvať roky, možno desaťročia, ale nakoniec ju naučí všetko, čo vie. Až potom, po tom, čo všetky jeho tajomstvá budú patriť jej, sa obráti proti nemu. Ona sa stane Majsterkou a zoberie si vlastného učňa. Miesto úniku bolo menej ako päťdesiat metrov vzdialené, keď Githany zacítila prvé účinky myšlienkovej bomby. Začalo to zemetrasením. Jej prvou reakciou bol strach zo závalu v jaskyni, ktorý ju pochová pod tonami hliny a kameňov kúsok od povrchu. No keď cítila, ako sa moc temnej strany valí priechodom k nej, uvedomila si, že bude mať omnoho hroznejší osud. Tí, ktorí boli v epicentre výbuchu, sa vyparili. Githany, na okraji dosahu myšlienkovej bomby, nemala také šťastie. V ďalšej chvíli sa cez ňu prevalila vlna čistej energie temnej strany. Prešla cez ňu ako nejaký hrozný vietor, vysala z jej tela životnú esenciu a vytrhla jej ducha zo svojej hmotnej schránky. Jej telo vyschlo a zošúverilo sa, a krásne rysy sa mumifikovali skôr, než mala čas vykríknuť. A potom, rovnako rýchlo ako vlna prišla, bola preč. Na krátky moment šupka jej tela stála v dokonalej rovnováhe, než sa prevrátila a narazila do zeme, a rozpadla sa na popol. Na povrchu, mnoho kilometrov odtiaľ, Farfalla a ostatní Jediovia ucítili otras zeme, a vedeli, že generál už viac nie je. O chvíľu v ich mysliach vybuchli umučené výkriky Jediov a Sithov, ktorých výbuch zasiahol, a ktorých životná sila bola vytrhnutá z tiel a vsatá do vzduchoprázdna v srdci výbuchu. Mnohí Jediovia bolestne plakali s pochopením, aká veľká bola obeť ich druhov. Duše mŕtvych boli na celú večnosť spútané, navždy zmrazené v stáze. Majster Valenthyne Farfalla, teraz vodca toho, čo zostalo z Armády svetla, cítil smútok rovnako hlboký ako ostatní. No teraz nebol čas na žiaľ. Keď Generál Hoth umrel, bremeno velenia musel teraz niesť on, a stále boli záležitosti, o ktoré sa bolo treba postarať. „Kapitán Haduran, zostavte tím,“ rozkázal. „Ideme prehľadať oblasť okolo tunela, či niekto neprežil.“ Vedel, že žiadny živý tvor nemohol zniesť moc myšlienkovej bomby, no bolo možné, že pred výbuchom mohlo niekoľko Sithov ujsť. Po tom všetkom, čo bolo obetované, nemal v úmysle nechať nikoho z Bratstva ujsť. Kapitán mu rýchlo zasalutoval a obrátil sa na odchod. Než odišiel, Farfalla dodal: „A nech si vojská dávajú pozor na skokanov. Ten posledný Sithský rituál im pomiatol myseľ. Kto vie, čo s nimi urobil tento.“ „A ak ich stretneme, pane?“ „Zostreľte ich.“ Mnoho kilometrov v opačnom smere, aj Darth bane cítil dozvuky výbuchu. Zacítil, ako sa cez neho prevalila vlna energie temnej strany, dosť silná na to, že ho z nej striaslo aj v takej vzdialenosti. Keď pominula, načiahol sa Silou, aby zistil, či niekto neunikol. Ako očakával, necítil nič. Boli všetci preč: Kaan, Kopecz, Githany... všetci. Bratstvo temnoty bolo vyhladené. Jediovia si teraz mysleli, že Sithovia sú vyhubení. Bane plánoval, aby to tak ostalo. Bol jediným Temným pánom Sithov, posledným svojho druhu. Bremeno prebudovania rádu spadalo naňho. No tentokrát to bude tak, ako to má byť. Namiesto mnohých budú len dvaja: jeden Majster a jeden učeň. Jeden, aby moc stelesňoval, druhý, aby po nej bažil. Aby Sithovia prežili, museli zmiznúť, stať sa tvormi z mýtov, legiend a nočných môr. Ukrytý pred zrakmi Jediov mohli vyhľadávať stratené tajomstvá temnej strany, až kým nebudú mať k dispozícii jej plnú moc. Až potom – keď vude víťazstvo nad nepriateľmi isté – odhodia rúško tieňov a odhalia sa. Cesta pred ním bude dlhá a náročná. Možno to bude trvať roky či desaťročia, než budú môcť opäť udrieť proti svetlu. Možno dokonca storočia. Ale Bane bol trpezlivý; rozumel tomu, čo sa malo stať, a čo pre to potreboval. Hoci sa možno sám nedožije triumfu temnej strany, tí, čo pôjdu po ňom, budú v jeho odkaze pokračovať. Niekedy vo vzdialenej budúcnosti Republika padne a Jediovia zahynú, a celá galaxia sa skloní pred Temným pánom Sithov. Bolo to nevyhnutné; taká bola cesta temnej strany. Spokojný, že jeho práca na Ruusane bola hotová, sa vydal na dlhú cestu k miestu, kde ukryl svoju loď. Vedel, že zvyšní Jediovia prídu hľadať preživších, ale medzitým už bude dávno preč. Stále ho však jedna vec trápila. Aby sa toto všetko stalo, musel si nájsť vhodného učňa. Silného v Sile, no nie poškvrneného učeniami Jediov. Niekde musel nájsť dieťa hodné toho, aby sa stalo dedičom všetkej moci temnej strany.
Posted on: Sat, 23 Nov 2013 03:12:24 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015