PhDr. Jozef Krško: Cirkev je všemožne zvýhodňovaná, má výhodnejšie podmienky ako ostatní V závere roka 2012 vyšla kniha PhDr. Jozefa Krška Chcel by byť Boh kresťanom? Autor odkrýva súvislostí vzniku biblických textov a hľadá odpovede na aktuálne témy vnášané v posledných rokoch do slovenskej spoločnosti. Prinášame Vám úryvok z tejto knihy. Pri prijímaní prvých reštitučných zákonov roku 1993 cirkvi verejne vyhlásili, že po ich prijatí budú spokojné a nič viac žiadať nebudú. Keď skupina poslancov (návrh predkladal Peter Muránsky z KDH) vyšla roku 2002 s iniciatívou ďalších reštitučných zákonov, svätá cirkev sa tvárila prekvapene. Asi takto: A ktože s tým prišiel? To je prekvapenie! Nuž ale keď si to už spoločnosť želá, vyhovieme jej… Ako pre PRAVDU[1] povedal riaditeľ Biskupského úradu v Banskej Bystrici Jozef Hrtús: “Táto novelizácia nás prekvapila, dokonca ani naše majetkovoprávne oddelenie nevedelo o príprave takého zákona.” Vzápätí však dodal, že Banskobystrická diecéza využije novú zákonnú možnosť a uplatní niektoré reštitučné nároky. “Zaujímajú nás najmä lesné investičné cesty, ktoré doteraz patrili výlučne štátu,” spresnil Hrtús. Ako sa ukázalo neskôr, cirkev nakoniec zaujímalo kdečo. Denník Hospodárske noviny sa na Slovenskom pozemkovom fonde interesoval o výsledky reštitúcií a vo februári 2011 publikoval mimoriadne zaujímavý údaj: V uplynulých šiestich rokoch získali cirkvi – predovšetkým katolícka – od spomínaného fondu pozemky s rozlohou vyše 13-tisíc štvorcových kilometrov.[2] Dodajme, že Slovensko má 49 035 km2 a že cirkvi už nezanedbateľné pozemky vlastnili aj pred reštitúciou. Titulok citovaného článku v denníku Cirkvi patrí asi tretina Slovenska tak ani nemusí byť veľmi nadsadený.[3] Podľa ústavy má u nás každý právo vlastniť majetok. Ak však získate ukradnutý majetok, polícia vám ho zoberie. Ako to súvisí s témou? Cirkev získala väčšinu majetku darovaním, predovšetkým však od hriešnikov, ktorí ho nenadobudli morálnym spôsobom (zákonným podľa vtedajších zákonov možno áno). V minulosti patrilo všetko panovníkovi. Všetko. Krajina, voda, zver i ľudia (či už ako otroci alebo neskôr poddaní). Právne si to zariadil vlastnou rukou a – rukou cirkvi. Panovník držal v ruke meč a korbáč, cirkev mala za úlohu učiť, že to je prirodzené a chce to tak Boh. O pohľade na otrokov sme už hovorili. Neskôr kresťanský klérus vypracoval učenie o trojakom ľude. Jednej časti uložil Boh vládnuť, druhej modliť sa a tretej (poddaným) pracovať na prvé dve skupiny. Ak sa niekto proti tomu staval, staval sa proti Bohu a to nemohlo zostať bez trestu. Kresťanská cirkev si počas stredoveku vybudovala všadeprítomnú sieť na šírenie svojej ideológie a kontrolu jej realizovania. Pavučina kresťanskej moci dosiahla do každej dediny, na každú usadlosť. Panovníci to dobre vedeli, odmeny cirkvi za vykonávanú prácu boli preto štedré. Ak nie – a podmienky boli na to vhodné – cirkev si požitky vedela vynútiť. Keď išlo o jej záujmy, neváhala využiť hocijakú možnosť. Trebárs dať do kliatby neposlušného panovníka i celú krajinu. Takto sa jej podarilo zlomiť napríklad odpor uhorského kráľa Ondreja II., keď neposlúchal a neodstavil židov z hospodárskeho života, ako to žiadala cirkev. V takýchto podmienkach si cirkev v našom priestore voľkala zhruba tisíc rokov. Potom sa okolnosti začali meniť. Najskôr sa spod bezprostredného jarma feudálov (a tým aj cirkvi) uvoľnili ľudia. Neskôr prišli panovníci a ostatní feudáli aj o rozhodujúcu časť nehnuteľností, niekde dokonca o všetky nehnuteľnosti. Prišli teda o takmer všetko a niektorí doslova o všetko (vrátane hlavy). Nie však cirkev. Gro nehnuteľného majetku jej vždy zostalo. Napriek tomu, že jej ho darovali ľudia, o ktorých spoločnosť na istom stupni vývoja usúdila, že títo ľudia nemali právo nakladať s majetkami, že si ich privlastnili silou. Ukradli ich. Vráťme sa k načrtnutej téme o ukradnutom majetku, prirovnajme vtedajší stav k dnešnému: Ak by dnes človek nieže dostal do daru, ale kúpil napríklad auto od človeka, ktorému nepatrilo, ktorý ho odcudzil, polícia by mu ho zhabala. A ani by sa s ním nebavila. Zopakujme – ani v tom prípade, keď za auto zaplatil. Dokonca – ak by kupujúci vedel, že tovar má nečistý pôvod, ako to vie cirkev – dopustil by sa trestného činu. Buď zatajenia veci, podielnictva, alebo legalizácie príjmu z trestnej činnosti… Poznámka na okraj: Cirkev nemá so získavaním majetku z pochybných zdrojov problém ani dnes. Stačí sa ísť pozrieť do najznámejšieho katolíckeho domu na Slovensku – Katedrály svätého Martina v Bratislave, kde sa konala napríklad aj slávnostná omša pri príležitosti inaugurácie prezidenta Slovenskej republiky a ktorej zvony nám vo verejno-právnom vysielaní rozhlasu oznamujú nedeľné poludnie už dlhé desaťročia. Sú tam prezentácie podnikateľov, ktorí – povedzme to zaobalene – dodnes v jednom prípade nevysvetlili tunelovanie majetku desaťtisícok klientov nebankových subjektov (Špeciálny súd odsúdil podnikateľa darcu na 12-ročné väzenie, vyšší súd však rozsudok zrušil), alebo v druhom prípade podnikateľ nevysvetlil to, ako prišiel k obrovským štátnym viniciam v Bratislave (keďže o tom nie sú doklady). Tak ako v stredoveku ani v súčasnosti nesmrdia cirkvi žiadne peniaze. Funguje to (a vždy fungovalo) tak, že čím väčší zloduch a zlodej, tým si je (bol) vnútorne vedomejší potreby, aby sa za neho ktosi prihovoril, pomodlil (veď čo ak to predsa len pomôže…). A tým viac darov cirkvi dával. Katolícka cirkev s tým ráta programovo. V stredoveku na základe vlastných materiálnych potrieb rozšírila učenie o tvrdenie, že z hriechov sa dá vykúpiť peniazmi. A stvorila odpustky. V konečnom dôsledku začala žiť z hriechov veriacich. Nemala záujem im predchádzať. Participovala na nich. Čím viac veriaci hrešili, tým bol príjem do bezodného cirkevného mešca vyšší. Katolícka cirkev sa predajom odpustkov stala asi najväčšou práčkou špinavých peňazí v dejinách ľudstva. Dnes – podobne ako mnohí slovenskí milionári, ktorých úspech sa začal odvíjať od vekslovania pred bratislavským Priorom či od podvodov v rámci kupónovej privatizácie – sa tvári ako ctihodná inštitúcia. Aspoň jeden príklad z histórie. Svojho času (v šestnástom storočí) najväčší majetok v Európe vraj mal Jakub Fugger z Augsburgu. Plne o ňom platí známa múdrosť o mlynárovi, ktorý sa pri práci zamúči. Fuggerovci sa “zapeňažili”. Pri “mletí odpustkov” pre katolícku cirkev. Po tom, čo si zaviazali pápeža Júliusa II. inými službičkami, stal sa Jakub Fugger organizátorom vyberania odpustkov v celej ríši. Tak ako mlynár “nemôže za to”, že mu múka zo sedliackeho obilia napadá kade-tade poza zákazníkove vrecia, Fuggerovci nemohli za to, ako im pribúdalo peňazí. Komu samozvaný námestník Boha, tomu všetci svätí, v tomto prípade aj z milosti Božej cisár. Jakub sa totiž vedel o zisk podeliť tak s pápežom, ako aj s cisárom. Obaja mu poskytovali ďalšie a ďalšie výhody, on sa im revanšoval a takto to išlo po špirále. Na svoje si však prišla aj centrálna katolícka pokladnica, pápež si všetko nenechal. Okrem toho aj Fuggerovci si museli byť vedomí svojich hriechov, ale o pápežovej čistote a teda o jeho vplyve v nebi, ružové predstavy nemali. Na svoje si preto prišli aj najnižšie cirkevné štruktúry. S povinnosťou (pre niektorých obyvateľov Augsburgu by mal tento záväzok platiť dodnes!) modliť sa za spásu ich nečistých duší… Katolícka cirkev má v súčasnosti v portfóliu nielen množstvo nehnuteľného majetku, ktorý jej darovali “stredovekí zlodeji”, ale aj taký, ktorý sama získala nemorálne – dnešným chápaním dokonca kriminálnou činnosťou. Napríklad vymysleným obvinením bývalého majiteľa z činnosti proti Bohu a cirkvi a zhabaním majetku (neraz spojeným s popravou nešťastníka). V držbe katolíckej cirkvi je veľa aj takého majetku, ktorý získala prenasledovaním ľudí iného vierovyznania, na Slovensku predovšetkým protestantskej šľachty či cirkvi, ich vyvlastnením, prisvojením si všetkého, čo vlastnili. Ako v médiách upozornila historička práva Katarína Zavacká,[4] katolícka cirkev v nečestnom nadobúdaní majetkov pokračuje a dokázala na to využiť aj reštitúcie. Do vlastníctva mala získať aj majetky, ktoré predtým iba užívala, nevlastnila ich. Prinajmenšom z morálneho hľadiska bolo ponechanie majetkov cirkvi – ukradnutého bohatstva – nesprávne, no keď sa to už stalo, podľa kresťanského učenia sa sama cirkev mala majetku vzdať. Namiesto riešenia historických nespravodlivostí k nim pribúdajú nové nespravodlivosti. Priniesla ich minimálne druhá vlna reštitúcií, násobí ich to, že v mnohých obciach a mestách prechádza veľa majetku neodôvodnene na cirkvi za symbolickú cenu. Štát i samospráva majú jeden meter na cirkev a iný na všetkých ostatných. Na Slovensku je už zdanené asi všetko okrem cirkví. Lekár, remeselník i umelec musia z každej koruny zaplatiť najmenej dve dane (daň z príjmu a z pridanej hodnoty), platiť by mal aj čašník z prepitného, niektorí politici si lámu hlavu, ako zdaniť prostitútky, ale cirkev je ostrovom daňového raja. Neevidujú sa príspevky do “zvončeka”, podarúnky pri príležitosti krstu, sobáša, každého možného životného medzníka ani pohrebu. Malý remeselník má problém, ak mu účtovníctvo nesedí o pár korún. Ak používa auto, stačí, aby neviedol správne evidenciu jázd a už sa to vezie: daňový úrad mu o náklady na auto zvýši hospodársky výsledok, tak vznikne neodvedená daň z príjmu, ktorú treba uhradiť aj so sankčnými úrokmi z omeškania… A cirkev? Tá narába s netušenými – ale určite nie malými – sumami, ako sa jej predstaviteľom zachce. Na farách, na biskupských úradoch. Nejde len o dary, ale napríklad aj o prenájmy a podobne. Naozaj: dary. Nejde len o mätenie pojmov? Katolícki biskupi na Slovensku sa v prvej polovici roku 2011 dohodli, že od 1. júla bude výška milodaru venovaného na slávenie svätej omše päť eur. Nepripomína to cenník (možno dokonca kartelový) za službu? Prví kresťania sa vedome vyhýbali obetným darom (v úsilí odlíšiť sa od “pohanov”). Povolené, neskôr dokonca vyžadované sa dary stali až neskôr, s príchodom “rímskeho obdobia”. Od desiateho-jedenásteho storočia začala kresťanská cirkev prijímať dary aj v podobe peňazí, ba tie mala najradšej… V čom je ten čarovný rozdiel, že platbu pohrebnej službe nazývame platbou, ale peniaze farárovi (takisto za pohreb) darom? V dobrovoľnosti? Ale čo potom prepitné čašníkovi, ktorý by mal z neho odviesť daň? Aj tam je len odporúčané od – do (podobne, ako to urobili biskupi), ba na dedine skôr prejde, keď “tringelt” nedostane krčmár, ako keby “dar” nemal dostať pán farár. Úvahy by sme asi mohli uzavrieť konštatovaním, že každý tok smerom k cirkvi je dar. Jednoducho to tak je. Ak sa s tým však stotožníme, problém nám môžu robiť nielen čašníci, ale aj spomínané prostitútky. Aj ony sa pred zdanením bránia tvrdením, že klienti im dávajú zdanené peniaze a že dostávajú “dar”. Nuž ale tu už nejaký rozdiel predsa len musí byť! Alebo ani nie? Čiastkové informácie o tom, o aké toky pod čiarou účtovníctva cirkvi môže ísť, vyplávajú na povrch iba vtedy, keď sa prevalí nejaký škandál. Tak to bolo aj v prípade, keď sa podvodníci pokúsili z dolárového účtu, ktorým disponoval trnavský arcibiskup Ján Sokol, ukradnúť peniaze. Na účte mali byť prostriedky v hodnote 200 miliónov vtedajších slovenských korún (asi 6,6 milióna eur). Na otázky o pôvode dolárov cirkev neodpovedala. (Podvodníci vylákali údaje o účte predstieraním, že privatizéri naň chcú vložiť pol milióna dolárov – prekvapujúce je už to, že cirkevní činitelia sa o pôvod peňazí, hoci nešlo o päť korún, nezaujímali.) Zrejme s týmto prípadom súvisela kontrola Najvyššieho kontrolného úradu SR na Arcibiskupskom úrade v Trnave roku 2004, o ktorej denník SME (3. decembra 2009) uviedol, že úrad “zistil zásadné porušenia zákona a podozrenia z daňových únikov” a “kritizoval vedenie účtovníctva, ktoré bolo… >nepresné, neprehľadnéKeď vojna (so Srbmi) prepukla v plnom rozsahu, spracovávala televízne správy pre celé Nemecko bavorská televízia, ktorá je veľmi úzko spojená so značne konzervatívnou bavorskou vládou a so silnou katolíckou cirkvou v Bavorsku, ktorú zase spájajú putá s katolíckou cirkvou v Chorvátsku. Spravodajstvo bolo veľmi jednostranné.Uznanie Chorvátska Nemeckom nepresadila vláda, ale si ho vynútila verejná mienka.výbrežie (západného) kresťanstva< a vyvíjal snahu, aby tieto dva štáty (spolu so Slovinskom – pozn. autora) boli diplomaticky uznané ešte predtým, ako tak urobila Európska únia. Vatikán tak vstúpil do konfliktu, čo malo konzekvencie v roku 1994, keď pápež plánoval návštevu troch bývalých juhoslovanských republík. Odpor srbskej pravoslávnej cirkvi zabránil jeho návšteve Belehradu… išiel však aspoň do Záhrebu, kde ocenil kardinála Alojzija Stepinaca, ktorý bol počas druhej svetovej vojny v spojení s chorvátskym fašistickým režimom, prenasledujúcim a vraždiacim Srbov, Rómov a Židov… Len čo Chorvátsko získalo nezávislosť, začalo zvyšovať vojenskú silu, a to napriek embargu na zbrane, uvalenému OSN na všetky bývalé juhoslovanské republiky v septembri 1991. Zbrane do Chorvátska prichádzali z európskych katolíckych krajín… rovnako ako z krajín latinskoamerických… V roku 1991, keď konflikt vrcholil, sa iba export španielskych zbraní, údajne >do značnej miery kontrolovaný združením Opus Dei
Posted on: Wed, 02 Oct 2013 11:55:37 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015