Prírodné zdroje ubúdajú „V prírode je všetko prepojené a my teraz platíme za chyby, ktoré sme urobili v minulosti.“ — Časopis African Wildlife. NIEKTORÍ ju nazývajú ekologická stopa. Je to miera spotreby prírodných zdrojov ľuďmi v porovnaní so schopnosťou zeme dopĺňať ich. Podľa Svetového fondu na ochranu prírody globálna ekologická stopa je od 80. rokov 20. storočia v schodku. Ale to je len jeden z ukazovateľov nadmerného zaťaženia nášho životného prostredia. Ďalším ukazovateľom je stav ekosystémov zeme. Výraz „ekosystém“ je charakterizovaný zložitou interakciou všetkých organizmov v prirodzenom prostredí vrátane neživej prírody. Celkové zdravie týchto ekosystémov — ktoré sa dá určiť podľa množstva druhov žijúcich v lesoch, jazerách, riekach a moriach — tvorí to, čo Svetový fond na ochranu prírody nazýva index Živej planéty. V rokoch 1970 až 2000 tento index klesol asi o 37 percent. Je dosť pre každého? Ak žijete v niektorej zo západných krajín, kde sú regály plné tovaru a obchody sú otvorené nonstop, je ťažké predstaviť si, že by mohlo hroziť vyčerpanie prírodných zdrojov. Napriek tomu len menšina obyvateľov na zemi žije v blahobyte. Väčšina každý deň bojuje o prežitie. Napríklad podľa odhadov viac než dve miliardy ľudí má na denné živobytie menej ako tri doláre a dve miliardy ľudí si nemôže dovoliť využívať energetické siete. Niektorí ľudia sú presvedčení, že za chudobu v rozvojových krajinách môžu obchodné praktiky bohatých národov. „Svetová ekonomika,“ hovorí sa vo Vital Signs 2003, „je v rôznych ohľadoch namierená proti záujmom chudobných.“ Čoraz viac ľudí sa dychtivo usiluje získať podiel zo stále menšieho a stále drahšieho „koláča“ prírodných zdrojov, a preto sa ľudia, ktorí sú v ekonomicky nevýhodnom postavení, nemôžu uchádzať o svoj podiel. A to zase znamená, že viac prírodných zdrojov ostáva pre tých, ktorí si ich môžu dovoliť — presnejšie, pre bohatých. Lesy miznú Odhaduje sa, že 80 percent obyvateľov Afriky používa na varenie drevo. Navyše „v Afrike je najvyšší prírastok obyvateľstva [a] najrýchlejší rast miest na svete,“ hovorí sa v juhoafrickom časopise Getaway. Vedie to k tomu, že v okolí niektorých veľkých miest v Saheli, čo je široký pás polopúšťového územia na južnom okraji púšte Sahary, boli vyklčované stromy v okruhu 100 kilometrov. Tieto stromy nevyťali len tak z rozmaru. ‚Prevažná väčšina obyvateľov afrických miest ničí svoje životné prostredie jednoducho preto, aby prežila,‘ hovorí profesor Samuel Nana-Sinkam. Celkom odlišná situácia je v Južnej Amerike. Napríklad v Brazílii je zaregistrovaných takmer 7600 spoločností, ktoré ťažia drevo v dažďových lesoch. Mnohé z nich patria dobre financovaným medzinárodným konglomerátom. Keď drevárska spoločnosť zotne mahagónovník, jeho hodnota je okolo 30 dolárov. Ale kým sa dostane do predajne s nábytkom, profitujú z neho sprostredkovatelia predaja, obchodníci a výrobcovia, a tak môže hodnota toho istého stromu dosiahnuť výšku 130000 dolárov. Niet sa teda čo diviť, že mahagónovník nazývajú zelené zlato. O ničení brazílskeho dažďového lesa sa už toho veľa popísalo. Satelitné snímky ukazujú, že v rokoch 1995 až 2000 bolo každý rok zničených viac ako 20000 štvorcových kilometrov brazílskeho lesa. „Toto hrozivé tempo ničenia znamená, že každých osem sekúnd sa stratila plocha lesa veľkosti futbalového ihriska,“ uvádza brazílsky časopis Veja. Je zaujímavé, že v roku 2000 samotné Spojené štáty údajne importovali vyše 70 percent brazílskeho mahagónu. Podobne je to s odlesňovaním aj v iných častiach sveta. Napríklad v Mexiku zmizla za posledných 50 rokov polovica lesov a džunglí. Ešte nápadnejšia je strata lesov na Filipínach. V tejto krajine ročne mizne okolo 100000 hektárov lesa a odhady v roku 1999 ukázali, že týmto tempom budú v priebehu desiatich rokov zničené takmer dve tretiny národných lesov. Jeden strom s tvrdým drevom dorastie za 60 až 100 rokov, ale jeho zoťatie trvá iba niekoľko minút. Malo by nás teda prekvapovať, že naše lesy nestačia s nami držať krok? Úrodná pôda sa stráca Keď je pôda zbavená vegetácie, vrchná vrstva úrodnej pôdy sa čoskoro vysuší a buď ju odveje vietor, alebo ju zmyje voda. Tento proces sa nazýva erózia. Erózia je prirodzený jav a vo všeobecnosti nie je vážnym problémom — kým človek proces neurýchli zlým hospodárením. Napríklad v časopise China Today sa píše, že pieskové búrky spolu s inými činiteľmi, ako sú odlesňovanie a prílišné spásanie pastvín, „urýchlili rozširovanie“ púští. Pre nezvyčajné suchá v posledných rokoch boli provincie na západe a severozápade Číny ponechané napospas studeným sibírskym vetrom. Viedlo to k premiestneniu miliónov ton žltého piesku a prachu, ktorý sa dostal až do Kórey a Japonska. Teraz je okolo 25 percent čínskeho územia púšťou. Aj africká pôda je ničená z podobných dôvodov. „Farmári, ktorí vyrúbali les, aby tam vysadili plodiny,“ hovorí sa v Africa Geographic, „nenapraviteľne narušili tenkú vrstvu pôdy.“ Podľa odhadov sa úrodnosť pôdy, ktorá je zbavená porastu, po troch rokoch zníži o 50 percent. Preto časopis dodáva: „Milióny hektárov už nie je možné obnoviť a ďalšie milióny k tomu smerujú, keďže úrodnosť poľnohospodárskych polí v niektorých oblastiach z roka na rok klesá.“ Brazília ročne prichádza približne o 500 miliónov ton ornice vplyvom erózie. Ministerstvo životného prostredia a prírodných zdrojov v Mexiku udáva, že 53 percent buša, 59 percent džunglí a 72 percent lesov je postihnutých eróziou. Správa Programu OSN pre rozvoj to zhŕňa slovami, že „erózia postihuje možno až dve tretiny poľnohospodárskej pôdy na svete. Výsledkom je, že poľnohospodárska produkcia prudko klesá, zatiaľ čo počet ľudí stále rastie.“ Voda — zadarmo, ale na nezaplatenie Človek dokáže prežiť bez jedla asi mesiac, ale bez vody zomrie asi za týždeň. Preto odborníci tvrdia, že klesajúce zásoby sladkej vody budú v nadchádzajúcich rokoch zdrojom vzrastajúceho napätia. Podľa správy časopisu Time z roku 2002 viac ako miliarda ľudí na svete nemá ľahký prístup k čistej pitnej vode. Nedostatok vody má rôzne príčiny. Vo Francúzsku zohráva svoju úlohu znečistenie a to vzbudzuje rastúce obavy. „Rieky vo Francúzsku sú vo veľmi zlom stave,“ hovorí sa v novinách Le Figaro. Vedci zistili, že problém súvisí s vypúšťaním veľkého množstva dusičnanov, ktoré pochádzajú hlavne z priemyselných hnojív používaných v poľnohospodárstve. „V roku 1999 sa francúzskymi riekami dostalo do Atlantického oceánu 375000 ton dusičnanov, čo je takmer dvakrát toľko ako v roku 1985,“ uvádzajú noviny. Podobná situácia je aj v Japonsku. Aby farmári v tejto krajine zaistili plynulý prísun potravín a „uspokojili dopyt spoločnosti, nemali inú možnosť než použiť chemické hnojivá a pesticídy,“ hovorí Jutaka Une, riaditeľ neziskovej organizácie, ktorá sa zaoberá bezpečnosťou v poľnohospodárstve. To viedlo k znečisteniu podzemných vôd, ktoré tokijské noviny IHT Asahi Shimbun označujú za „jeden z hlavných problémov celého Japonska“. V Mexiku 35 percent chorôb „úzko súvisí so životným prostredím,“ uvádzajú noviny Reforma. Navyše jedna štúdia ministerstva zdravotníctva odhalila, že „každý štvrtý obyvateľ nemá kanalizáciu; vyše osem miliónov ľudí čerpá vodu zo studní, riek, jazier alebo potokov; a vyše jeden milión získava vodu z cisterien“. Nečudo, že 90 percent prípadov hnačky v Mexiku sa pripisuje znečistenej vode! „Pláže v Riu de Janeiro ponúkajú viac ako iba horúce slnko, biely piesok a modré more,“ píše sa v brazílskom časopise Veja. „Sú tiež živnou pôdou pre veľké množstvo fekálnych baktérií a niekedy sa tam objavia ropné škvrny.“ Je to tak preto, lebo viac ako 50 percent odpadových vôd v Brazílii vyteká priamo do riek, jazier a oceánu bez toho, aby boli predtým prečistené. Výsledkom je akútny nedostatok čistej vody. Rieky v okolí najväčšieho brazílskeho mesta São Paulo sú natoľko znečistené, že pitná voda je teraz privádzaná zo 100-kilometrovej vzdialenosti. Na druhej strane zemegule, v Austrálii, je vo veľkej miere príčinou nedostatku vody proces nazývaný zasoľovanie pôdy. Desaťročia boli majitelia pôdy nabádaní, aby svoje pozemky vyklčovali a vysadili na nich plodiny. Následkom toho menej stromov a kríkov čerpalo vodu z podzemných zásob, čo spôsobilo, že hladina vody sa začala dvíhať a s ňou sa dostali na povrch tisíce ton soli. „Zasolenie už postihlo okolo 2,5 milióna hektárov pôdy,“ hovorí austrálska Organizácia spoločenstva pre vedecký a priemyselný výskum (CSIRO). „Prevažná časť z toho je najúrodnejšou poľnohospodárskou pôdou v Austrálii.“ Niektorí sú presvedčení, že keby si austrálski zákonodarcovia namiesto verejného záujmu neboli vybrali zisk, problému so zasolením pôdy by sa bolo dalo vyhnúť. „Vláda sa už v roku 1917 dozvedela, že na zasolenie sú zvlášť náchylné pšeničné polia,“ hovorí Hugo Bekle z Univerzity Edith Cowanovej v austrálskom Perthe. „O vplyve klčovania na zasoľovanie tokov sa písalo už v 20. rokoch 20. storočia a jeho účinok na stúpanie hladiny podzemných vôd priznalo ministerstvo poľnohospodárstva v 30. rokoch. V roku 1950 CSIRO vypracovalo rozsiahlu správu pre [austrálsku] vládu... ale vládni predstavitelia sústavne ignorovali tieto varovania a obviňovali vedcov zo zaujatosti.“ Prežitie je ohrozené Ľudia nepochybne urobili mnoho vecí s dobrým úmyslom. Ale ako to často býva, jednoducho nemáme dostatok poznatkov o životnom prostredí, aby sme dokázali presne predpovedať následky svojich činov. Výsledky sú ničivé. „Tak veľmi sme narušili rovnováhu života na zemi, že ohrozujeme samotnú pôdu, ktorá nás živí, a tým aj samotné naše prežitie,“ hovorí Tim Flannery, riaditeľ Juhoaustrálskeho múzea. Aké je riešenie? Naučia sa niekedy ľudia žiť v harmónii so životným prostredím? A vôbec, je možné zachrániť našu planétu? [Poznámky pod čiarou] Napríklad sa odhaduje, že v roku 1999 bol 20-percentný schodok. To znamená, že množstvo prírodných zdrojov, ktoré ľudia využili počas týchto 12 mesiacov, sa doplnilo za vyše 14 mesiacov. [Rámček na strane 6] Každá kvapka je drahá Dodržiavaním niekoľkých jednoduchých krokov môžete ušetriť mnoho litrov vody. ● Opravte kvapkajúce kohútiky. ● Sprchujte sa krátko. ● Zastavte vodu, keď sa holíte alebo si čistíte zuby. ● Osušky perte až po dvoch či troch použitiach. ● Perte až vtedy, keď máte dosť vecí na plnú práčku. (Tá istá zásada platí pri umývačke riadu.) [Rámček/obrázok na strane 7] Kto si nepremárni, ten má ● Napriek tomu, že Austrália je najsuchším kontinentom na svete, vyše 90 percent vody na zavlažovanie „je privádzaných k plodinám jednoduchou metódou závlahy výtopom a brázdovým podmokom,“ uvádza sa v The Canberra Times. Rovnaká „metóda sa používala v čase, keď faraóni stavali pyramídy“. ● Celosvetovo je priemerná spotreba vody na osobu (vrátane vody využívanej v poľnohospodárstve a priemysle) okolo 550000 litrov za rok. No priemerný Američan spotrebuje ročne takmer 1600000 litrov vody. Najviac vody spotrebuje jedna krajina bývalého Sovietskeho zväzu, kde priemerne pripadá na osobu viac ako 5,3 milióna litrov vody za rok. ● Podľa časopisu Africa Geographic na vyprodukovanie toho, čo „každý Juhoafričan skonzumuje za rok, sú potrebné v priemere štyri hektáre poľnohospodárskej pôdy. Ale krajina môže poskytnúť iba 2,4 hektára pôdy na osobu.“ [Obrázok na strane 5] Odlesnená časť Sahelu v Burkina Faso. Pred 15 rokmi bol na tomto území hustý les [Prameň ilustrácie] © Jeremy Hartley/Panos Pictures [Obrázok na strane 8] Poľnohospodárskou metódou vytínania a vypaľovania sa ničia dažďové lesy v Kamerune [Prameň ilustrácie] © Fred Hoogervorst/Panos Pictures [Obrázok na strane 8] Znečistenie autami je v Spojených štátoch stále dôvodom na obavy [Obrázok na strane 8, 9] V rokoch 1995 až 2000 bolo každý rok zničených viac ako 20000 štvorcových kilometrov brazílskeho lesa [Prameň ilustrácie] © Ricardo Funari/SocialPhotos [Obrázok na strane 9] Viac ako dve miliardy ľudí žije denne z menej ako troch dolárov [Prameň ilustrácie] © Caroline Penn/Panos Pictures [Obrázok na strane 9] Podzemnú vodu, ktorá zásobuje túto dedinskú studňu v Indii, znečistili miestne farmy na chov garnátov [Prameň ilustrácie] © Giacomo Pirozzi/Panos Pictures
Posted on: Tue, 01 Oct 2013 13:17:01 +0000
Trending Topics
Recently Viewed Topics
© 2015