Dvaja mnísi a žena Jedného dňa prechádzali krajinou dvaja mnísi. Mali namierené do susednej dediny pomôcť jej obyvateľom pri žatve. Ako tak šli, zazreli na brehu rieky sedieť starú ženu. Bola strašne nahnevaná, pretože tam nebol most a ona sa nemohla dostať na druhú stranu. Prvý mních sa jej láskavo prihovoril: „Prenesieme vás cez rieku, ak dovolíte.“ „Ďakujem,“ povedala a vďačne ich pomoc prijala. Dvaja mnísi sa chytili za ruky, zdvihli ženu medzi seba a preniesli ju cez vodu. Keď vyšli na breh, zložili ju a ona šla svojou cestou. Asi po dvoch kilometroch sa jeden z mníchov začal sťažovať: „Pozri, ako som si zašpinil šaty. Aj chrbát ma akosi rozbolel. Vieš, že mám problém s chrbticou.“ Prvý mních sa len usmial a pokýval hlavou. Po nejakej chvíli začal ten druhý mních opäť šomrať. „Strašne ma bolí chrbát. To kvôli tej hlúpej žene, ktorú sme museli preniesť cez rieku! Od bolesti nemôžem ani chodiť.“ Prvý mních pozrel na svojho kamaráta, ktorý si medzitým ľahol na zem a stonal. „Ani sa nedivím, že ťa bolí chrbát,“ povedal. „Nariekaš, akoby si tú ženu ešte stále niesol. Ja už idem štyri kilometre sám.“ A keby som rozdal všetok svoj majetok, ba keby som sa dal pre vieru aj upáliť, a pritom by som to robil bez lásky, nič by mi to neosožilo. 1 Kor 13,3 Priveľmi myslieť na seba škodí.
Posted on: Thu, 20 Jun 2013 16:16:14 +0000